Ruská pravoslávna cirkev a ruská exilová pravoslávna cirkev podpísali Akt o kanonickej jednote a jednote cirkví. Symbolicky sa tak stalo v deň Nanebovstúpenia Pána. Po dlhých a zložitých rokovaniach sa skončila epocha rozdelenia trvajúca od revolúcie boľševikov v roku 1917 a následnej občianskej vojny v Rusku. Vtedy značná časť predstaviteľov cirkvi a veriacich opustila Rusko.

Odteraz sa bude v chrámoch patriacich pätnástim cirkvám v zahraničí modliť aj za patriarchu Moskovského a celej Rusi. Všetci veriaci budú mať v chrámoch či už Ruska, Grécka, Bulharska, Českých krajín a Slovenska rovnaké práva a možnosti. Potvrdil to o. i. súhlas a účasť metropolitu českých krajín a Slovenska Kryštofa na spoločnej pobožnosti v Chráme Krista Spasiteľa. Konala sa po prvý raz po viac ako 80 rokoch, celebrovali ju patriarcha ruskej pravoslávnej cirkvi Alexij II. a metropolita exilovej vetvy Laur.

Na pobožnosti osobitne privítali prezidenta Vladimira Putina, ten v prejave podpísanie aktu o cirkevnej jednote označil za udalosť mimoriadneho národného a morálneho významu. Osobitný význam pre ruský národ a vlasť zdôraznil aj Alexij II.

Andrej Zolotov, hlavný redaktor časopisu a webu Russia Profile, v denníku Vedomosti (vydáva sa vedno s Wall Street Journalom a Financial Times) skonštatoval, že ide o historickú udalosť: po krvavom rozdelení hrôzostrašného XX. storočia sa uskutočňuje prvé slobodné zjednotenie v ruskom duchovnom priestore - zatiaľ však iba v cirkvi.

So zjednotením sa nestotožnili všetci veriaci a klerici exilovej cirkvi, hoci tá si zachováva rozsiahlu autonómiu. V organizačných, hospodárskych otázkach a vo vierouke aj po podpise aktu nie je podriadená Moskovskému patriarchátu.

V Rusku samotnom prevažuje nadšená, súhlasná reakcia v politike i v spoločnosti. Ide o vyrovnávanie sa s ruskou minulosťou, prekonávanie dôsledkov občianskej vojny a desaťročí oficiálnej ateistickej ideológie a nebývalého ničenia pravoslávnych chrámov a duchovenstva po celom obrovskom území Sovietskeho zväzu.

Na druhej strane, časť inteligencie - aj keď sa stotožňuje s názormi na historický význam zjednotenia, ako aj celkového obnovenia ruskej pravoslávnej cirkvi - poukazuje na to, ako ambície cirkvi idú zjavne za rámec duchovného života. Deje sa to napriek tomu, že cirkev je oficiálne, ústavne oddelená od štátu. Podľa niektorých je to však vyvolané nie úsilím cirkvi, ale snahou štátu. Časť politikov aj pri tejto udalosti zdôrazňuje novú úlohu pravoslávia v súčasnom Rusku. Podľa vedenia vládnej strany Zjednotené Rusko musí cirkev zostať mimo politiky, avšak jej úloha ako súčasti občianskej spoločnosti, ako nevládnej inštitúcie mimoriadne rastie.

Napriek protirečivej diskusii (najmä na internete) o rastúcej úlohe cirkvi v štáte a o úsilí štátu opierať sa o pravoslávnu cirkev ide pre ruskú verejnosť o nespochybniteľnú historickú udalosť, potrebnú a užitočnú tak pre cirkev, ako aj pre spoločnosť.

Slovenska sa týka kanonické zjednotenie dvoch ruských cirkví a prekonanie ich historického rozkolu vo vzťahu našej pravoslávnej cirkvi a veriacich - kanonicky získali príslušníci zahraničnej ruskej pravoslávnej cirkvi aj u nás takpovediac rovnoprávnosť na pôde chrámov.         

Z hľadiska zahraničného pozorovateľa možno povedať, že proces zjednotenia, ktorý sa začal po páde komunizmu, ale rozbehol sa v prvom a končí sa v druhom volebnom období V. Putina, mimoriadne posilňuje prezidentove pozície a celkovo je výhodný aj pre putinovský či postputinovský Kremeľ.