Ruský volič pred voľbami bez voľby

V ruských voľbách roku 2007 a v marci 2008 nejde o súťaž programov, osôb či osobností, ale o politickú technológiu ako udržať systém vytvorený za posledných osem rokov prezidentovania Vladimira Putina a tiež o skúšku informačnej technológie ukázať to voličovi ako nevyhnutnosť na udržanie vnútropolitickej, ekonomickej a sociálnej stability a stabilného, medzinárodne rešpektovaného Ruska.

Čo oprávňuje tvrdiť, že ruský volič nie je síce regionálnymi, parlamentnými a prezidentskými voľbami zbavovaný možnosti voliť, ale nemá možnosti voľby? Rok 2007 je rokom úplne nových pravidiel. Celkovo sa zmenilo 13. zákonov a zákon o médiách novelizovali, všetky zmeny sa týkali volieb a predvolebnej kampane. Obhajcovia hovoria, že ide o zdokonaľovanie ruského volebného systému. Kritici jednoznačne argumentujú, že po týchto zmenách budúce ruské voľby nebudú čestné a ľudu zobrali možnosť skutočných volieb.

Najviditeľnejšou je zmena hlasovacej listiny, kde vypadla doterajšia možnosť nevoliť nikoho a vybrať si možnosť hlasovať PROTI VŠETKÝM. V prípade, ak za virtuálneho, nejestvujúceho kandidáta PROTI VŠETKÝM hlasovala väčšina, voľby boli neplatné a museli sa opakovať.

Druhou zmenou je zavedenie proporcionálnych volieb na straníckych listinách a zrušenie tzv. jednomandátových obvodov. Doteraz v jednomandátových voľbách víťazil kandidát, ktorý získal najviac hlasov, a tak sa dostali do terajšej dumy jednotlivo aj opoziční poslanci. Jednotlivci takto stratili doterajšiu možnosť. V nadchádzajúcich voľbách musí byť všetkých 450 poslancov zvolených proporcionálnym systémom na straníckej kandidátke. Okrem toho sa nemôže vytvárať volebná koalícia alebo blok. Hranica pre vstup do parlamentu sa zvýšila z 5 na 7 percent. Bariéra pre malé strany, zväčša občianske či ekologické, ktorých voliči sú sústredení najmä v Moskve a v Petrohrade, je prakticky neprekonateľná.

Okrem toho od 1. januára tohto roku kandidujúca politická strana musí mať 50 000 registrovaných členov namiesto doterajších 10 000. Zoznamy kontrolujú štátne orgány, ak zoznam nie je v poriadku, strana môže byť likvidovaná súdne, alebo sa musí sama rozpustiť. Okrem toho musia strany získať dostatok podporných podpisov na účasť vo voľbách. Falšovanie zoznamov, za čo sa môžu považovať aj nepresné údaje, je trestné. (Napr. vylúčenie, nepripustenie silného kandidáta v regionálnych voľbách za to, že vo volebnej kandidátke neuviedol pred menom svoj profesorský titul, svedčí o tom, aké možnosti nové zákonodarstvo umožňuje.)

Nový zákon však zvýhodňuje parlamentné strany - namiesto podpisov členov a stúpencov, teda namiesto administratívne predsa len neľahkého zberu podpisov a overovania ich pravosti (pravosť aj na regionálnej úrovni preverujú štátne orgány) môžu zložiť zálohu 60 miliónov rubľov. Záloha (v prepočte je to približne 60 miliónov Sk) sa vracia, aj keď sa strana nedostane do parlamentu, avšak musí získať najmenej 4 percentá hlasov. Dve najvýraznejšie opozičné strany SPS(Strana pravicových síl) a strana Jabloko sa po prvý raz nedostali do parlamentu v roku 2003, lebo získali tesne pod štyri percentá hlasov. Nový zákon pre ne a iné malé strany predstavuje najväčšie riziko.

Voľby do dolnej komory parlamentu, dumy, sú platné, ak sa na nich zúčastní 25 percent oprávnených voličov. V regionálnych voľbách do miestnych parlamentov v jednotlivých subjektoch Ruskej federácie je hranica nižšia - 20 percent. Prezidentské voľby sú platné, ak sa na nich zúčastní najmenej 50 percent plus jeden volič. Pozorné čítanie nových úprav volebného zákona však svedčí o tom, že strany, ktoré sú v terajšom parlamente, sú zvýhodnené natoľko, že de facto sa ich kandidáti môžu dostať do parlamentu, aj keď nezískajú 7 percent – kandidát strany, ktorá aj v doterajšom období bola parlamentnou stranou, získa totiž poslanecké kreslo, keď vo svojom obvode dostane najmenej 60 percent hlasov všetkých zúčastnených voličov, teda tých z 25 percent oprávnených, ktorí využili možnosť a šli voliť.

Federálnych a regionálnych masmédií – a to sú tisícky titulov, rádií či televízií v jedenástich časových pásmach federácie – sa týka výklad extrémizmu v novom zákone. Médiá majú totiž právo odmietnuť zverejniť materiál strany či kandidáta, ktorý podľa ich názoru obsahuje „príznaky zneužitia slobody informácie a jednoznačne vyvoláva sociálnu, rasovú, národnostnú a náboženskú nenávisť“. Podobne je formulovaný zákon umožňujúci za prejavy extrémizmu vylúčiť z volieb nielen jednotlivého kandidáta, ale celú stranu. Najzávažnejším je však zákaz financovania či finančnej podpory zo zahraničia – tu išlo najmä o to vyradiť z hry všetky nevládne organizácie, ktoré sú prijímateľmi akýchkoľvek neruských grantov.

Už v posledných federálnych voľbách 2003 dostala strana Zjednotené Rusko necelých 40 percent hlasov – a „prebehlíctvom“ iných poslancov ovládla 2/3 dumy a získala ústavnú väčšinu. Podľa nového zákona však bude platiť imperatívny mandát, bude zakázaný prechod poslancov z jedného klubu do iného.

Predseda ústrednej volebnej komisie Alexander Vešnjakov skonštatoval, že „pri terajšej úrovni demokracie v Rusku by bolo plne oprávnené zachovať na hlasovacom lístku možnosť voliť kandidáta PROTI VŠETKÝM, lebo sa ukázalo, že tam, kde niet administratívnych zásahov moci do volieb, protestné hlasovanie využíva veľmi málo ľudí. Naopak tam, kde kandidát proti všetkým získal toľko hlasov, že je tesne za vládnou stranou Zjednotené Rusko, ide o signál, že tam niečo s voľbami nie je „v poriadku“.

Minulý rok došlo k súdnemu procesu, keď sa jednotlivec rozhodol zo súkromných zdrojov robiť predvolebnú kampaň za kandidáta PROTI VŠETKÝM, teda vyzýval voličov k odmietnutiu všetkých ostatných kandidátov. Dodržal zákony o financovaní, všetko platil z vlastných zdrojov, napriek tomu ho regionálna prokuratúra obžalovala z porušovania volebného zákona. Proces sa skončil až na Ústavnom súde Ruskej federácie – a súd odmietol uznať agitáciu voličov, aby hlasovali za kandidáta proti všetkým, za protizákonnú, potvrdil právo jednotlivca viesť kampaň vyzývajúcu de facto k odmietnutiu všetkých ostatných kandidátov. Takýto proces už v Rusku nebude – nový zákon umožňuje regionálnym parlamentom zrušiť možnosť hlasovať proti všetkým kandidátom a určiť si hranicu pre vstup do regionálnych parlamentov – v prípade desaťmiliónovej Moskvy je to napríklad 10 percent. Vo federálnych voľbách je protestné hlasovanie proti všetkým od roku 2007 vylúčené. Okrem toho Ústredná volebná komisia chce presadiť, aby sa výzvy k bojkotu volieb považovali za porušenie zákona.

Pokiaľ ide o zvýšenie počtu registrovaných členov strán, ktoré sa chcú zúčastniť na voľbách z 10 na 50 tisíc, predseda ústrednej volebnej komisie A. Vešnjakov otvorene priznal: „Nemôžem povedať, že táto zmena nie je namierená na odrezanie nepohodlných“.

Novým od roku 2007 je aj vznik ďalšej proprezidentskej strany Spravodlivé Rusko. Kým na čele proprezidentského Zjednoteného Ruska je bývalý federálny minister vnútra a teraz predseda dumy Boris Gryzlov, na čele novej strany Spravodlivé Rusko je predseda hornej komory parlamentu, Rady federácie, Sergej Mironov, známy ako horlivý podporovateľ prezidenta Putina.

Ruský zákon určuje, že v parlamente musia byť najmenej dve strany. V terajšej dume po prvý raz nie je nijaká opozičná strana - ak nerátame menšinovú komunistickú so stále klesajúcou podporou, sú tu len jednotliví opoziční poslanci. Tí sa však dostali do dumy na základe toho, že zvíťazili najväčším počtom hlasov v jednomandátových obvodoch, ktoré sú podľa nového zákona zrušené.

Voľby 2007 sa teda konajú podľa principiálne nových pravidiel – systém riadenej demokracie, ktorý presadzuje Kremeľ, dosiahol vrchol upevnenia. Týka sa to systému politických strán, ako aj volebného systému. Politické pole je vyčistené od nepohodlných, akékoľvek protestné sily sú vytesnené, občiansky protest, ako nedávny mnohotisícový pochod v strede Petrohradu, tvrdo potláča polícia, takisto sú na okraj vytesnené nevládne organizácie či občianska spoločnosť. Najznámejšie organizácie obhajcov ľudských práv zasa na protest odmietajú kandidovať vo voľbách.

Cieľom zásadne nových volebných pravidiel je betónovať nielen politický systém, tzv. vertikálu moci, ale aj stabilitu putinského systému po prezidentských voľbách v marci 2008. Všetko smeruje k zabráneniu nestability tohto systému v prechodnom období roka 2008.

Prezident Vladimír Putin, ktorého by volilo 58 % všetkých voličov a 70 % všetkých obyvateľov schvaľuje jeho politiku, bude takmer s istotou posledným ruským prezidentom s neohraničenou mocou určiť svojho nástupcu. Za všetkým treba vidieť hlavný cieľ – zachovanie systému. Teraz sa politický systém javí ako silný – a vynára sa otázka, či je to skutočná sila, alebo sa v nej skrýva slabosť. Keď človek stojí pod kremeľskými vežami a spomína si na všetko, čo sa tu prevalilo v posledných rokoch, nemôže si nespomenúť na to, že len pred 15 rokmi tu došlo k pádu iného politického systému, o ktorého stabilite väčšina nepochybovala.

Zo slovenského hľadiska si nemožno nevšimnúť, že v celej predvolebnej situácii je prítomné know–how zo Slovenska. Slovenský projekt (slovenského volebného OKA) a skúsenosť uviedli do praxe ukrajinskí aktivisti pri monitorovaní času, ktorý jednotlivé médiá venujú politikom. Štúdiu predstavili v Moskve v spolupráci so Zväzom novinárov a Centrom pre extrémnu žurnalistiku. Čiastočné výsledky zverejňuje raz do týždňa prestížny denník Kommersant. Z toho vyplýva, že deň čo deň, týždeň čo týždeň, dominujú v spravodajstve výlučne traja politici – vysoko čnie prezident Vladimir Putin a za ním dvaja podpredsedovia vlády – Dmitrij Medvedev a Sergej Ivanov, považovaní za možných nástupcov v úrade prezidenta. Oni a nimi prezentovaná problematika zaberá väčšinu vysielacieho času hlavných elektronických médií.

Po parlamentných voľbách v roku 2003 misia OBSE kritizovala ruské voľby pre využitie administratívnych výhod vládnych strán. Tento eufemizmus zneužívania vládnej moci vo vlastný prospech, povestne známy „administratyvnyj resurs“, vošiel odvtedy do ruského politického slovníka. Po voľbách v decembri 2007 bude mať misia OBSE zložitú úlohu – monitoring médií robený podľa receptu zo Slovenska už teraz ukazuje celkovú dominanciu oficiálneho spravodajstva a oficiálnych tém a interpretácií udalostí a provládnych politikov a takmer úplné vylúčenie iného pohľadu, iných politikov, iných tém.

Autorka bola v rokoch 1993 – 2000 a 2003 – 2006 spolupracovníkom českých a slovenských médií v Rusku a štátoch SNŠ.