JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

SILVIA RUPPELDTOVÁ: Iný terorizmus?

Kríza žánru | Svet | Silvia Ruppeldtová | 03.02.2008

_ma_small

SILVIA RUPPELDTOVÁ: Iný terorizmus?

V januári minulého roku informovala medzinárodná tlač, že Spojené štáty americké obvinili istého Luisa Posadu Carrilesa z podvodu, ktorého sa dopustil, keď žiadal o štátne občianstvo USA. Posadu Carrilesa zatkli v USA 17. mája 2005. Podľa jeho výpovede sa na územia USA dostal cez mexické mesto Matamoros. Zaprel aj svojich spoločníkov, no na základe ich výpovedí USA nakoniec uznali, že Posada Carriles pri výpovedi klamal.

 Spojené štáty  Posadu Carrilesa obvinili z klamstva, krivej výpovede a porušenia imigračného zákona. Žiadny iný zločin sa nespomínal. Sudkyňa Federálneho súdu v texaskom El Paso Kathleen Cardoneová začiatkom apríla 2007 so súhlasom Bieleho domu Posadu Carrilesa prepustila na kauciu 250 000 dolárov. 19. apríla odišiel v sprievode advokáta za svojou rodinou v Miami.

11. apríla 2007 vyšiel v kubánskom denníku Granma článok s názvom Brutálna odpoveď ("La Respuesta Brutal"). Jeho autorom je Fidel Castro a vládu Spojených štátov amerických obviňuje z „prepustenia monštra na slobodu“. Už v apríli 2005 Castro pre mexický denník Por Esto  opakovane vyhlásil, že Posada Carriles sa celkom beztrestne schováva na území USA. Podľa Castra sa tam dostal na palube lode Santrina, ktorá vyplávala z ostrovov Islas Mujeres. Americký Federálny súd nakoniec uznaním Carrilesovej krivej výpovede potvrdil Castrovo tvrdenie.

V slovenskej tlači sa prípadu s „neznámym“ Carrilesom nevenovala prakticky žiadna pozornosť. Sledovanie diania na Kube sa obmedzovalo výlučne na bulvárne správy o zdravotnom stave kubánskeho prezidenta a denník SME (Miriam Zsilleová, 12.4. 2007) len tak mimochodom skonštatoval, že Castrovi sa zrejme vodí dobre, nakoľko pre vládne noviny Granma okomentoval oslobodenie istého Posadu Carrilesa. Správa dodala, že ten muž je na Kube stíhaný za terorizmus. Popri celospoločenských hystériách ohľadom 75-tich kubánskych disidentov, zatváraní sa do klietok na Hviezdoslavovom námestí a vytváraním démonickej predstavy, že desaťmiliónový karibský ostrov je najväčším nebezpečenstvom pre svet,  naša slobodymilovná spoločnosť zrejme ani raz nezapochybovala o tom, že človek považovaný kubánskym režimom za teroristu je v skutočnosti len ďalším bojovníkom za „skutočnú“ slobodu v zdanlivo poslednej neslobodnej krajine sveta.

 

Kto je Luis Posada Carriles a Orlando Bosch

 6. októbra 1976 sa kubánske šermiarske družstvo vracalo z víťazného zápasu vo Venezuele. Let číslo 455 spoločnosti Cubana mal medzipristátie na Trinidade a na Barbadose, kde lietadlo dočerpalo palivo a krátko po štarte vybuchlo. V batožinovom priestore  bola umiestnená časovaná bomba. Obeťou prvého a najväčšieho vzdušného terorizmu v Amerike (oboch Amerikách) až do 11. septembra 2001 sa stalo všetkých 73 pasažierov na palube. Akciu organizovali dvaja kubánski exulanti pracujúci pre organizáciu CORU (Coordination of United Revolutionary Organizations) vytvorenú ako pobočku CIA – Orlando Bosch a Luis Posada Carriles. Bosch mal v tom čase za sebou niekoľko únosov a vrážd významných čílskych odporcov Augusta Pinocheta, napr. generála Carlosa Pratsa a  bývalého ministra Allendeho vlády Orlanda Leteliera,  a mal na svedomí aj smrť viacerých kubánskych diplomatov. K tomu sa dá prirátať priama alebo nepriama účasť na guľometnej paľbe na civilné obyvateľstvo, bomby vo verejnej doprave v Havane, podpaľovanie obchodov, útoky na malé rybárske bárky alebo vraždy dobrovoľníckych učiteľov počas kubánskej Alfabetizačnej kampane na začiatku 60-tych rokov.  Obaja teroristi sa priznali aj k dlhoročnej participácii na Operácii Condor, kampani štátneho terorizmu realizovanom pravicovými diktatúrami Južnej Ameriky v období od 50-tych až 80-tych rokov 20. storočia s výdatnou podporou a koordináciou USA. Luis Posada Carriles sa priznal k organizovaniu série bombových útokov na turistické hotely v Havane v roku 1997 a v roku 2000 ho zadržali v Paname,  kde s falošnými dokladmi a výbušninami (spolu s ďalšími kolegami) čakal na vystúpenie Fidela Castra na X. Iberoamerickom zjazde.  O jeho vydanie opätovne žiadala Washington okrem Kuby aj Venezuela, čo však USA vytrvalo odmietajú, ignorujúc dokázateľné fakty medzinárodného terorizmu, na ktorom takmer päťdesiat rokov participoval.

 
Operácia Condor

 Napriek tomu, že mnohí súčasní bojovníci za „ľudské práva“   prehliadajú alebo zľahčujú zločiny diktátorov akými boli Augusto Pinochet v Chile, Jorge Rafael Videla v Argentíne,   Alfredo Stroessner Matiauda v Paraguaji alebo Anastasio Somoza Debayle v Nikarague na „nevyhnutný boj proti komunizmu“, faktom ostáva, že podľa tzv. Archívov teroru odhalených v roku 1992 v Paraguaji bolo v rámci Operácie Condor zavraždených približne 50 000 ľudí, okolo 30 000 ľudí je nezvestných a približne pol milióna skončilo vo väzení. Zhodné údaje poskytuje aj tzv. Valechova správa – štúdia o zločinoch vojenského režimu Augusta Pinocheta, ktorá bola vypracovaná pod vedením biskupia Sergia Valecha a čiastočne zverejnená na prelome rokov 2004 – 2005. Hlavným zmyslom Operácie Condor bolo násilné dosadzovanie a udržiavanie pravicových režimov predovšetkým v krajinách, v ktorých by demokratické voľby priniesli výsledky ekonomicky nevýhodné pre USA. Vzhľadom na zložitú sociálnu situáciu väčšiny obyvateľov latinskoamerického kontinentu bola potenciálna „ľavicová hrozba“ vždy prítomná. Systematický štátny terorizmus mal predovšetkým podkopávať demokratický vývoj, brániť šíreniu nových myšlienkových prúdov a kontrolovať hnutia namierené proti vojenskému režimu. Operácia Condor sa uplatňovala predovšetkým v Argentíne,  Chile, Bolívii, Peru, Paraguaji, Uruguaji a Brazílii za priamej podpory prezidentského poradcu a neskôr ministra zahraničných vecí USA Henryho Kissingera – človeka, slová ktorého by možno mohli zaujímať naše nadácie venujúce sa dodržiavaniu ľudských práv: podľa neho by  „žiaden priateľ USA nemal byť trestaný za ich porušovanie“. Sám kráčal tejto filozofii vzorom v Ázii aj v Latinskej Amerike a v roku 1973 získal Nobelovu cenu za mier. Kissinger mal prostredníctvom Operácie Condor prsty v zavraždení čílskeho generála René Schneidera a neskôr Carlosa Pratsa a Orlanda Leteriéra, čo zaňho fyzicky uskutočnili Posada Carriles a Orlando Bosch. Pred útokom na kubánske lietadlo v októbri 1976 podal Posada Carriles Kissingerovi hlásenie: „Keďže Leteriéra sa nám podarilo zbaviť hladko, pokúsime sa aj o niečo iné. Vyhodíme do vzduchu kubánske lietadlo. Všetky detaily má Orlando.“  

 

Eisenhower, Bush senior, Bush junior

Po útoku na let 455 spoločnosti Cubana boli obaja kubánski exulanti uväznení vo Venezuele, no Orlanda Boscha nikdy neuznali vinným a Luis Posada Carriles v roku 1985 z väzenia utiekol vďaka intervencii Jorgeho Masa Canosu, šéfa tzv. Kubánsko – americkej národnej nadácie FNCA (Fundación Nacional Cubano Americana) resp. CANF (Cuban American National Foundation). Táto organizácia vznikla v roku 1981 z podnetu prezidenta Reagana a v rozhovore pre New York Times, ktorý vyšiel v júli 1999, sa Posada Carriles pochválil aj štedrými federálnymi zdrojmi, ktoré prostredníctvom FNCA financujú výcvik kubánskych exulantov na teroristické akcie ako aj miamskú anticastrovskú Televíziu a Rádio Martí. Rozhovor spôsobil senzáciu a Posada Carriles svoju verziu následne poprel, keďže by tým z dlhoročného terorizmu usvedčoval priamo vlády USA.  Koniec koncov, tým sa však netajil ani prezident  Eisenhower, keď otvorene napísal, že už v marci roku 1960 nariadil CIA, aby začala s propagandou a vojenským výcvikom exilových Kubáncov. Orlando Bosch sa prostredníctvom veľvyslanectva USA v Caracase dostal v roku 1987 na Územie Spojených štátov a 18. júla 1990 mu prezident George Bush starší udelil generálny pardon aj napriek protestom jeho vlastného ministerstva obrany, ktoré argumentovalo  tým, že ide predsa o jedného z najnebezpečnejších teroristov na svete. Jednou z podmienok, ktoré teda musel Bosch splniť, bolo jednoznačné dištancovanie sa a prísaha, že  sa  nikdy nezúčastnil žiadneho aktu násilia. Bosch pred súdom prisahal a vzápätí sa odobral do Miami. Deň oslobodenia Orlanda Boscha si miamskí Kubánci uctili veľkou slávnosťou nazvanou Free Orlando Day (zároveň v meste Orlando na Floride).

 

Čo má spoločné CIA, nadácia Pontis a Posada Carriles

„Vyhlásenie vojny terorizmu znamená vyhlásenie vojny hociktorému štátu, ktoré teroristom poskytne útočisko. Pretože štát, ktorý na svojej pôde prichýli teroristu je vo svojej podstate teroristický  a treba sa k nemu tak aj správať“, tak to aspoň tvrdil súčasný prezident USA v záchvate rozhodnutia skoncovať „so zlom a s terorizmom“.  Luis Posada Carriles je od 19. apríla 2007 voľný, žije prichýlený Spojenými štátmi, no okrem  porušenia imigračného zákona USA neťaží jeho svedomie ani svetové nadácie za ľudské práva nič. Výnimkou samozrejme nie sú ani slovenské médiá a „aktivisti“ z KDH či nadácie Pontis. Konkrétne táto „mimovládna nadácia“ je štedro dotovaná z peňazí fondu NED – Národnej podpory demokracie (National Endowment of Democracy) pod taktovkou CIA a teda priamo záujmov tých, ktorí od začiatku podporovali terorizmus ako v Latinskej Amerike, tak v Ázii. Reč o „mimovládnosti“ teda rozhodne nemôže byť, nevraviac o záujme o ľudské práva. Tváriť sa totiž, že tie sa porušujú takmer výlučne len na Kube (občas aj v Bielorusku), je až smiešne priehľadné a prezrádza nielen charakter nadácií s ľúbivým humanitným posolstvom, ale aj zaslepenosť tých, ktorí myšlienke ich „boja za slobodu“ veria. Nevraviac o tom,  že médiá, ktoré sa považujú za „nezávislé“, sú až v otrockej závislosti jednostrannej a permanentnej propagandy.

Juhoafrická spisovateľka, nositeľka Nobelovej ceny za literatúru a známa bojovníčka proti apartheidu Nadine Gordimerová zozbierala približne 800 podpisov svetových osobností, ktoré žiadajú odsúdenie Luisa Posadu Carrilesa za terorizmus. „Zatiaľčo stovky tisíc ľudí prišlo o život v Iraku a v Afganistane a ďalší sú nezákonne väznení v Abú Ghraibe či v Guantáname, zatiaľčo päť kubánskych aktivistov je bez súdu uväznených v USA, Washinghton ochraňuje Posadu Carrilesa a pokúša sa oklamať verejnú mienku a odmieta súdiť ho za jeho skutočné zločiny“, píše sa v dokumente. Spojené štáty celkom logicky spolu s drvivou väčšinou mienkotvorných médií mlčia. Odsúdenie alebo vydanie Posadu Carrilesa by bolo celkom jednoznačným usvedčením seba samého z dlhodobo uskutočňovanej politiky teroru. (Záhadne sa mlčí aj o americkom azyle Emmanuela „Toto“ Constanta z Haiti.) Zatiaľ čo nepolapiteľná postava záhadného Bina Ládina – ktorého každý pozná, no nikto ho nevidel – už pomaly zapadá do sféry mýtov, ktoré sa nikdy nepodarí lokalizovať, je postava Luisa Posadu Carrilesa až príliš konkrétna, s konkrétnym bydliskom pod palmami v slnečnom floridskom Miami. Pri srdci ho môže hriať vedomie, že na druhý svet poslal viac civilného obyvateľstva ako jeho slávnejší  orientálny kolega a mrzieť azda len to, že v záujme udržiavania dobrého mena zahraničnej politiky USA sa o jeho „úspechoch“ nezaslúžene mlčí.

Súčasný prezident Bush sa pri stretnutí s organizáciami miamských Kubáncov netajil zvýšením subvencií pre „zahraničné mimovládne organizácie“. Zároveň konštatoval, že „Česká republika, Maďarsko a Poľsko patria medzi najdôležitejších podporovateľov odvážnej kubánskej opozície“. Bezpochyby tým myslel aj Slovensko, na ktorého existenciu si len práve nemohol spomenúť. Nespomenul si ani na legendárne Kissingerovo stanovisko k ľudským právam a dokonca ani na vlastný výrok o tom, že štát, ktorý prichýli alebo inak ochraňuje teroristu, je de facto štátom teroristickým. Jeho mlčanie má svoju logiku – terorizmus by sa tak stal synonymom okrídlenej frázy o „šírení demokracie do celého sveta“. A teroristickým by tak bolo minimálne niekoľko slovenských politikov a tzv. mimovládnych organizácií, ktoré možno z nevedomosti a povrchnosti, možno z vypočítavosti a možno vďaka selektívnym kritériám o slobode – o to ale oddanejšie – podporujú autizmus jedného impéria ochraňujúceho na svojej pôde jedného (?) z najkrvavejších teroristov v dejinách ľudstva.  

Článok vyšiel v Slove č.4/2008

Bookmark and Share

Súvisiace články:

Hodnotenie

7

Tento článok zatiaľ hodnotilo 117 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 19.02.2008 (josafat)

Diskusia k článku obsahuje 12 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist