„Iránske voľby vyhral popierač holokaustu“ a „Iránci protestujú proti zvoleniu popierača holokaustu“. To sú názory zo slovenskej mienkotvornej tlače. Hovoria za všetko- troje ostro sledované voľby za sedem dní, to je dosť aj na mienkotvorných žurnalistov a analytikov. Kým voľby do európskeho parlamentu už zhodnotil kdekto, libanonské sa dočkali iba povrchného zopakovania starých bludov. A iránske prezidentské, škoda hovoriť. Ako keby ústredným bodom celej volebnej kampane i volieb bol Izrael.

Áno, na Izraeli si svoju volebnú polievočku Ahmadínedžád prihrieval, ale to aj Netanjahu a Lieberman na Iráne. Ale iránske voľby sa netočili okolo Izraela. Ústredným bodom bola ekonomická situácia a práve preto je výsledok volieb neuveriteľný. Ahmadínedžád toho zbabral už príliš veľa na to, aby mal u občanov takú masívnu podporu.

 Barádare arteší, čerá barádar koši?

 „Porazení“ kandidáti Músaví a Karúbí odmietli oficiálne výsledky volieb, ich stúpenci začali demonštrovať. Čaká Irán farebná revolúcia ukrajinského typu? Ulice Teheránu sfarbila krv demonštrantov. Bude nasledovať „čínske riešenie“?

Rahbar Chámeneí vyzval Radu strážcov, aby výsledky volieb overila. Na oficiálne výsledky si ešte počkáme, a ak výsledky nebudú overovať tí, ktorí ich sfalšovali, podvod vyjde najavo.

Zatiaľ niet priamych dôkazov o iregulárnosti volieb, no indícii je neúrekom. Zhrnul ich napríklad prof. Juan Cole (od neho to odpísali tlačové agentúry- škoda že neodpisovali skôr, mohli už dávno objektívne informovať o Iraku). Výsledok volieb je skutočne „šialený“. Ahmadínedžád aj mohol voľby vyhrať, no nie takýmto výsledkom a už vôbec nie hneď v prvom kole. Otázkou je, či boli voľby zmanipulované, alebo boli sfalšované ich výsledky. V prípade zmanipulovania by boli hlasovacie lístky občanov v hlasovacích urnách „zahustené“ kvantom hlasov za Ahmadínedžáda. Tomu nasvedčuje vysoká volebná účasť, 80 percent. O manipulácii by ale bolo viacero dôkazov, pár miliónov hlasovacích lístkov sa nedá len tak nenápadne „dosypať“. Možné je ale aj sfalšovanie výsledkov, že časť hlasov pre „neúspešných“ kandidátov sa jednoducho pričítala „víťazovi“. K protestu kandidátov, nespokojných s výsledkami volieb sa pridal aj tretí neúspešný uchádzač, konzervatívec  Rezáí. Ten tvrdí, že má informácie o tom, že sa mu „stratila“ tretina odovzdaných hlasov. To by nasvedčovalo druhému scenáru volebného podvodu- sfalšovaniu výsledkov.

Čo však, ak voľby zmanipulované neboli? Čo keď výsledky neboli sfalšované? Strašná predstava? Prečo? Prečo by sa mali práve občania Iránu správať pri voľbách rozumne a prezieravo? Aj občania USA pred šiestimi rokmi dokázali zvoliť na druhé volebné obdobie svojho Ahmadínedžáda. Rozdiel bol len v rozsahu činnosti, kým iránsky Ahmadínedžád je lokálny *****, ten americký bol globálny. Ale je treba sa na to pozrieť z tej lepšej stránky- Izrael mal k šáhovmu Iránu pekný vzťah, rád by ho obnovil. Podľa izraelských domácich i perzských exilových rasistov sú Izrael ako aj Irán oázami civilizácie v púšti arabského barbarstva. Ľud Iránu napriek svojim vodcom ľúbi Izrael a z lásky k Izraelu volil Ahmadínedžáda. Veď ako pred rokom povedal bývalý šéf izraelskej tajnej služby Halevi „Ahmadínedžád je najväčším darom pre Izrael“.

 Škorpióny vo fľaši

 Dosť však vtipkovania. Pravdou je, že iránski občania majú právo zvoliť si za prezidenta Ahmadínedžáda, tak ako majú občania izraelskí právo zvoliť si Liebermana a Netanjahua. Kým v Iráne ešte existuje šanca, že sa výsledky zmenia, v Izraeli už nie.

Zaujímavé je aj to, že práve z Izraela sa ozvalo, že tvrdenia o porušovaní zákona a falšovaní výsledkov volieb sa nelíšia od toho, čo sa vyskytne v hociktorej inej demokratickej krajine. Hádam už Izrael nie je jedinou blízkovýchodnou demokraciou? Aká zmena odrazu!

A tých zmien je vraj viacero. Nová izraelská vláda sa pravdepodobne rozhodla spraviť ústupok prezidentovi Obamovi a súhlasiť s tzv. dvojštátnym riešením. Premiér Netanjahu ukázal dobrú vôľu, ustúpil a „stotožnil sa“ s vytvorením Palestínskeho štátu. Síce za podmienok, ktoré sú v priamom rozpore s atribútmi suverénneho štátneho celku, štát Palestína hádam aj vznikne.  Nezmení sa nič, ale budú tomu hovoriť Palestínsky štát.

Čo sa nemení, je politika voči Iránu.

Iránsky jadrový program však nenaštartoval konzervatívec Ahmadínedžád, nezačal ho ani reformista Chatámí. Jeho počiatky treba hľadať kdesi v období vlády pragmatika Rafsandžáního, alebo možno ešte skôr- v čase prezidenta Chameneího a premiéra Músavího. Áno, toho istého Músavího. Všetky nasledujúce vlády tento program iba zdedili. Predstava, že jadrový program Músavího Iránu by sa líšil od jadrového programu Ahmadínedžádovho Iránu je dokonale naivná. Prečo by mal?

V Izraeli to vedia. Ako povedal šéf Mossadu, Irán ako atómová mocnosť by bol existenčnou hrozbou štátu Izrael a táto hrozba musí byť odvrátená.

Prieskum verejnej mienky v Izraeli však ukázal, že jeho občania sa jadrového Iránu až tak veľmi neboja. Izraelčania nemajú STRACH.

A prečo aj? Irán oficiálne tvrdí, že jadrové zbrane nevyvíja... ale keby aj, nemá na ne právo? Prečo smie mať Izrael jadrové zbrane a Irán nie? Naozaj Irán hrozí Izraelu? Nie je iránska jadrová hrozba Izraelu iba zásterkou? Ak bude mať Irán jadrovú zbraň, izraelská jadrová hrozba bude neúčinná. Izrael má jadrové zbrane, jeho predstavitelia to už aj priznali, no „Západ“ o tom nechce nič vedieť. Izraelská jadrová hrozba dokonale funguje iba dovtedy, pokiaľ nebude mať jadrovú zbraň aj niekto z jeho protivníkov.

Jadrová zbraň bola zatiaľ použitá iba dvakrát. Bola použitá preto, že ju nik iný nemal. Ako povedal Robert Oppenheimer, jadrové superveľmoci boli ako škorpióny vo fľaši – zaútočiť jeden na druhého mohli len za cenu vlastného zničenia. Vzájomná zraniteľnosť vedie k udržaniu mieru. Potvrdzuje to príklad ZSSR a USA, Indie a Pakistanu. Irán nehrozí Izraelu použitím svojej jadrovej zbrane, ale nemožnosťou použitia jadrovej zbrane izraelskej. Nikto netvrdí, že Izrael chce použiť jadrovú zbraň, no stratil by takú možnosť.

Súvisiace články:

• Irán pod ťažkým vplyvom peňazí