Kauza Wikileaks ustúpila mediálne mierne do úzadia, ale naďalej žije vlastným životom najmä medzi tými, ktorých sa priamo dotýka. Jednou z otázok, na ktoré je zameraná pozornosť sú súvislosti, ktoré umožnili únik tak veľkého množstva utajovaných informácii.

Nie je to len osobnosť málo významného pracovníka vojenskej spravodajskej služby, ktorý mal údajne tento únik informácii zrealizovať. Sú to aj systémové riešenia, ktoré umožnili sústredenie veľkého množstva informácii v jednom priestore a umožnili k nim pravdepodobne relatívne jednoduchý prístup.

Korene tohto prístupu sa nachádzajú v situácii po teroristickom útoku na USA na jeseň roku 2001. V tejto súvislosti sa často hovorilo o „spravodajskom zlyhaní“, ktoré malo spočívať v tom, že jednotlivé spravodajské služby v USA mali čiastkové informácie o prípravách tohto útoku, ale nedostatočná úroveň koordinácie a spolupráce medzi nimi neumožnila komplexné vyhodnotenie informácii vo všetkých súvislostiach. Neboli preto schopné spracovať a predložiť spravodajskú informáciu, ktorá by pred útokom varovala.

Táto kritika bola do určitej miery politicky účelová so zámerom nájsť vinníka. Spravodajské služby USA, rovnako ako aj ďalšie spravodajské služby vo svete, sa riadili princípom „need to know“.  Princíp „need to know“  - princíp potrebnej znalosti znamená, že ten, kto nepotrebuje konkrétnu informáciu pre svoju práci, nesmie ju poznať. Tento princíp má vo svoje podstate zabraňovať úniku citlivých informácii a mal by umožňovať prístup len k tým informáciám, ktoré je potrebné vedieť pre výkon určitej funkcie, respektíve pre plnenie určitých úloh.

 Problémom tohto prístupu okrem iného je, že keď niekto disponuje určitými informáciami, nemusí vždy dostatočne posúdiť, či sú tieto využiteľné pre činnosť iného prvku, najmä keď nemusí presne poznať jeho náplň. Taktiež niektoré informácie môžu byť pre niekoho neužitočné, ale pre ďalšieho naopak. Problémom môže byť i to, že jednotlivé prvky nevedia o sebe, ktorými informáciami disponujú a ktoré si môžu vzájomne vymieňať, respektíve dopĺňať.

Podľa správy komisie, ktorá vyšetrovala okolnosti teroristických útokov na USA (The 9/11 Commission report, Final Report of the National Commission on Terrorist Attacks Upon the United States), prístup „need to know“ v sebe obsahuje dva principiálne omyly. Prvý  predpokladá, že je možné dopredu vedieť, kto bude informáciu potrebovať. Podľa druhého  riziko neúmyselného prezradenia prevažuje nad prínosom zo širokého zdieľania informácii.  Správa komisie považuje za nutné zlepšiť prácu s informáciami a ich využitie a preto odporúča zmeniť spravodajskú kultúru v prospech „need to share“.

Tento prístup „potreby zdieľania“ informácii sa stal určujúcim a mal odstrániť nedostatky prístupu predchádzajúceho. Jeho zámerom bolo vytvoriť mechanizmus, ktorý by umožňoval využitie všetkých dostupných informácii všetkými relevantnými užívateľmi. Zatiaľ čo prístup „need to know“ limitoval využiteľnosť informácii v rámci dopredu vymedzených bariér, prístup „need to share“ mal tieto bariéry odstrániť a umožniť maximálnu využiteľnosť získaných informácii.

 Bola napríklad vypracovaná aj špeciálna stratégia spravodajskej komunity pre zdieľanie informácii (Intelligence Comunity Information Shraging Strategy, 2008) ktorá uvádza: „Zdieľanie informácii (need to share) sa stalo nutnosťou na ochranu našej národnej bezpečnosti po útoku 11. septembra na našu krajinu. Kultúra spravodajskej komunity „need to know“, nutná počas studenej vojny, sa v súčasnosti stala hendikepom ohrozujúcim našu schopnosť odhaliť, odpovedať a ochrániť proti terorizmu a ďalším asymterickým hrozbám.“ 

Zmena paradigmy mala aj má svoje problémové stránky. Jej cieľom by nemalo byť bezhraničné sprístupnenie všetkých informácií pre všetkých užívateľov, ale nájdenie vhodných a racionálnych spôsobov a limitov ich zdieľania. Okrem limitov vyplývajúcich  zo zaistenia bezpečnosti, bolo  potrebné vymedziť a rešpektovať limity určitých funkčných úrovní a oblastí, čo je, ako ukazuje kauza Wikileaks, pravdepodobne najťažším problémom pri aplikácii tohto prístupu.  Inými slovami, je potrebné aby sa  analytik CIA, ktorý sa venuje problematike určitého regiónu dostal ku všetkým využiteľným informáciám získaných aj inými zložkami. Taktiež je potrebné, aby sa analytik, ktorý sa venuje problematike improvizovaných výbušných systémov v Afganistane dostal k potrebným informáciám z Iraku, ale už nie je potrebné, aby sa dostal k diplomatickej korešpondencii presahujúcej jeho zameranie.

Zmena paradigmy z „need to know“ na „need to share“ sa stala súčasťou široko koncipovanej reformy spravodajského sektoru v USA a mala samozrejme aj svojich odporcov. Kritici okrem iného poukazovali, že odstraňovanie bariér pri šírení a využívaní informácii znamená rozšírenie spektra dostupných informácii ako aj zvýšenie počtu ich užívateľov a tým zvýšeného rizika ich úniku. Do určitej miery sa tieto obavy, práve v súvislosti s Wikileaks, ukázali ako opodstatnené. Podľa dostupných informácii bol za ich únikom spravodajský vojenský analytik s prístupom do klasifikovanej siete, v ktorej boli sprístupnené v rámci zdieľania informácii informácie viacerých zložiek. Bývalý vysoký predstaviteľ CIA Jeffrey Smith hovorí, že je otázkou, prečo mal obyčajný vojak, a to aj príslušník spravodajskej služby, prístup k takému množstvu informácii, ktoré nemali nič spoločného s jeho povinnosťami.  Samozrejme, že sa v tejto súvislosti objavili názory o nutnosti zmeny a návratu k predchádzajúcemu systému. Podľa dostupných informácii už napríklad došlo k odpojeniu MZV USA od siete SIPRNET, z ktorej malo k úniku informácii dôjsť. Riaditeľ James Clapper, riaditeľ Národného spravodajstva  (Director of National Intelligence)  uviedol, že kauza Wikileaks nepomáha integrácii a spolupráci medzi 16 spravodajskými službami. Podľa jeho osobného názoru musí byť nájdená rovnováha medzi zdieľaním a ochranou informácii. Táto debata bude samozrejme aj naďalej pokračovať a bude zaujímavé sledovať, či dôjde k zásadnej zmene v prístupu zdieľania informácii.

Kauza Wikileaks ale môže mať aj širšie súvislosti. Zdieľanie informácii okrem iného prinieslo aj stratu určitého monopolu na informácie zo strany jednotlivých služieb. Vlastníctvo určitej informácie a jej vhodné použitie je významným mocenským nástrojom a  môže slúžiť napríklad na posilnenie vlastnej významnosti. Spravodajské služby často súťažili, kto bude informačne „prínosnejší“, získa si dôveru politikov a tým aj ich podporu a následne aj finančné zdroje. Vlastníctvo informácii ale môže ale slúžiť aj na mocenské hry a na usmerňovanie politiky krajiny, podobne ako tomu v odôvodňovaní útoku na Irak v roku 2002. Zdieľanie informácii tento spôsob narábania s informáciami do veľkej miery eliminuje, čo je samozrejme pre mnohých nevýhodné. Nie je preto možné vylúčiť, že únik informácii bol zámernou snahou o zmenu a návratu k minulosti. Neznamená tu nutne spochybnenie dobrej viery viditeľných aktérov. V uvedenej kauze je na základe dostupných informácii veľa nejasného a táto hypotéza nemusí byť nereálna. Únik informácii a ich zverejňovanie na Wikileaks nemusí  byť nutne výsledkom snahy o odhalenie pravdy o zahraničnej politike, ale môže byť hrou o získanie kontroly nad informáciami ako základu politiky.

Autor sa venuje bezpečnostnej politike

Súvisiace články:

• WikiLeaks chystá depeše o Izraeli
• Assange: Chcú ma trestať za pravdu
• Geekovia celého sveta, spojte sa!
• WikiLeaks a liberální demokracie
• Assange za všetkých, všetci za Assangea
• Wikiliek?
• Cui bono, Wikileaks ?