Ďaleko od Moskvy, v Chanty – Mansyjsku sa Európa stretne v júni s novým ruským prezidentom a novým ruským predsedom vlády. Nielenže spozná Dmitrija Medvedeva a Vladimíra Putina v nových funkciách, ale bude to prvá kolektívna šanca predstaviteľov únie vidieť, ako to asi je s rozdelením právomocí či dokonca moci v Ruskej federácii. V júni má byť najbližší summit EÚ – Ruská federácia a to v čase, keď vyprší doterajšia desaťročná zmluva o strategickom partnerstve a nie nijakej novej.

Zatiaľ Chanty Mansyjsk všeobecne veľa nehovorí, dobre však o ňom vedia naši biatlonisti a podnikatelia, ešte ako minister tam bol E. Kukan, ale aj sir Norman Foster, ktorého projekt tam miestna vláda chce mať.

Treba však čakať do júna s odpoveďou na toľko ráz kladenú otázku o tom, ako sa vlastne bude profilovať nová ruská moc? O tom, ako sa vytvorí nová deľba a o tom, ako vlastne ostanú rozhodujúce páky u Vladimíra Putina. Otázky o tom, ako vlastne uplatní Dmitrij Medvedev ústavu Ruskej federácie, ktorá dáva hlavné slovo pri určovaní zahraničnej a bezpečnostnej politiky prezidentovi? Treba naozaj pozorne sledovať ako sa budú vyvíjať vzťahy a pomer síl medzi silovikami / teda kádrami bývalých a terajších silových zložiek vrátane Vladimíra Putina/ a Dmitrijom Medvedevom?

To, čo vidíme v Moskve je obraz nového politického systému. Treba zrejme vidieť ako sa tento systém stále väčšmi a väčšmi rozprestieral a kto bol pritom nepretržite jeho súčasťou.

Uplynulo osem rokov odvtedy čo – pamätníci si na to spomenú – prekvapivo zastal na čele orgánov Gazpromu, najväčšej svetovej plynárenskej spoločnosti – Dmitrij Medvedev. Novinársko – reklamná skratka ho dnes nazýva „hlavnou zbraňou Kremľa“. V skutočnosti to bol a ešte väčšmi dnes je hlavný nástroj ruskej zahraničnej politiky.  Lenže za čias Medvedeva sa stal podnikom s mimoriadne dobrou kapitalizáciou svojich akcií po vstupe na londýnsku burzu. Je partnermi sú podniky nezanedbateľné v rozhodovacom procese vo veľkých a dôležitých štátoch únie ako je Nemecko či Taliansko. Partnerom v projektoch plynových trás, ktoré sú konkurenčné trasám únie sú mu partnermi koncerny a podniky malých a stredných štátov únie a ich počet sa rozširuje.

Pamätníci si tiež spomenú, že pred piatimi rokmi, v roku 2003, sa rovnako prekvapujúco sa stal D. Medvedev šéfom prezidentskej administrácie. Teda kľúčového postavenia v centre moci. Vystriedal pritom A. Vološina, posledného mohykána Jeľcinovej éry a „rodiny“. Krátko potom odišiel z Kremľa a to rovno medzi disidentov, amerických štipendistov a ostrých kritikov politiky V. Putina A. Illarionov, hlavný poradca, šerpa, pre prípravu rokovaní Ruska na najvyššej úrovni v rámci štátov G – 8.

A napokon v roku 2005 sa stáva D. Medvedev prvým podpredsedom vlády. Je priamo zodpovedný za národné projekty. Teda má rozhodovacie právo o miliardových tokoch do infraštruktúry, bytovej výstavby, zdravotníctva, školstva, internetizácie, mládežníckeho športu. Teda všetko oblastí, kde nejedna časť Ruska je skôr porovnateľná s rozvojovými štátmi než s Európou.

Avšak na čele orgánov Gazpromu prestáva byť D. Medvedev až krátko pred prezidentskými voľbami. Teda už v čase keď Kremeľ, štát a aj Gazprom má absolútnu alebo rozhodujúcu úlohu a vplyv v médiách, najmä elektronických. V čase, keď sa mimo sféru hlavného vplyvu ocitla nie jedna, ale niekoľko generácií novinárov, ich relácie či dokonca celé TV stanice zanikli.

Medzitým štát nemilosrdným postupom získal kontrolu nad kľúčovým nerastným bohatstvom aj za cenu likvidácie významnej súkromnej spoločnosti /JUKOS/. Zahraničné a pritom významné celosvetové spoločnosti sa v prípade nových sľubných projektov ako napríklad na Sachaline, relatívne veľmi rýchlo dohodli z Gazpromom na zdanlivo neuveriteľnom postupe – z väčšinových akcionárov súhlasili stať sa minoritnými a väčšina akcií prešla do rúk Gazpromu.

Dlhé roky, sme sledovali ruskú politiku personifikovanú, spájali sme ju s recidívami rôznych podôb minulého systému. Pritom sa nám pred očami vytváral nový systém. Len tento systém práve vďaka tomu, že sa líši od európskej parlamentnej demokracie nielen mal, ale aj mohol uskutočniť také voľby, akých sme boli svedkami a urobiť takú výmenu na poste prezidenta, ako sme sledovali. A ešte sledovať budeme.

Dmitrij Medvedev je prvým ruským prezidentom, ktorý nie je tvorcom, ale súčasťou a zároveň produktom tohto systému. Pred ním jedine jeden obyvateľ Kremľa neprijal a nepresadzoval systém z ktorého vzišiel, ale chcel jeho zmenu, reformu a sloboda slova mu k tomu bola nástrojom. Výsledok všetci poznajú – volal sa Michail Gorbačov.