(Gore Vidal, Alexander Cockburn a Christopher Hitchens)

Severoamerická middle class, zdržanlivá a provinciálna, nemá veľký zmysel pre polemiku. Možno preto sa tak často obraciame na transatlantické elity pre želané dávky argumentácie. A možno práve preto, že o takých nepohodlných témach ako sú náboženstvo alebo peniaze radšej v súkromí nerozprávame, tak veľmi potrebujeme, aby niekto nás verejne prepadol a vyprovokoval k debate.

Nie že by bežní severní Američania nesledovali politické debaty. Lenže ich najradšej sledujeme medzi známymi s bezpečným pocitom, že so všetkými debatujúcimi súhlasíme. Baví nás diskutovať o Bohu so súputnikmi našej cirkvi. Baví nás diskutovať o financiach s kamarátmi, ktorí zarábajú presne toľko, ako my a bývajú vedľa nás v domoch takých veľkých alebo malých, ako sú naše. Svet politických novín je pekne rozdeľovaný do politických táborov tak, aby zainteresovaný konzument mohol vždy nájsť zdroje jemu vyhovujúce, v ktorých sa potvrdia jeho dovtedajšie názory a zosmiešňujú sa členovia opačných táborov. Politika má byť útulná zábava, a preto býva neuveriteľne nudná.

Pokiaľ sa neobjavuje niekto, ktorý to pohodlie dokáže porušiť. V tom boli majstri Gore Vidal, Alexander Cockburn a Christopher Hitchens. Dobre vedeli, čo ich publikum chcelo počuť a čo práve počuť nechcelo. Vedeli povedať to, čo nebolo natoľko žiadané tak, aby to zaujalo, aby publikum nemohlo nepočuť. V dobe, keď sa takmer stratilo umenie pouličnej agitácie, preniesli toto umenie do rozškatuľkovaných masmédií, aj keď—alebo práve preto—niekedy agitovali na opačných rohoch mediálnych ulíc.

Cockburn sa presťahoval z Írska a Anglicka v sedemdesiatych rokoch; Hitchens z Anglicka v roku 1981. Postupne vynikali pomedzi najčítanejšími ľavicovými žurnalistami v USA, a niekoľko rokov aj publikovali vedľa seba rubriky vo významnom politickom časopise The Nation. Hádali sa s každým, ktorý to potreboval, a zvlášť medzi sebou. Hitchens totiž v posledných rokoch života stále častejšie obhajoval postoje, ktoré neboli populárne u ľavičiarov, najmä keď podporoval Bushovu vojnu v Iraku. Ale aj Cockburn dokázal prekvapiť publikum svojou spoluprácou s pravicou, v jeho prípade s paleo-konzervatívnou a libertariánskou pravicou, ktorá sa postavila proti imperialistickým vojnám. Hitchens zomrel minulého decembra a akoby Cockburnovi chýbal súper, zomrel Cockburn necelých osem mesiacov neskôr, 21. júla tohto roku.

Gore Vidal kedysi považoval Hitchensa za svojho „dediča“ v pozícii najväčšieho verejného provokatéra v anglosaskom svete. Hitchens síce ku koncu života Vidala asi predbehol v sláve a v počte čitateľov- ale v dobe keď Cockburn bol názorovo bližší ku Goreovi, než bol pro-vojnový Hitchens. Vidal, o dvadsaťštyri rokov starší od Hitchensa a o pätnásť rokov starší od Cockburna, zomrel posledný, v ostatný júlový deň. Narozdiel od nich bol rodený Američan, ba pochádzal podľa jeho vlastnej predstavy z jednej z tých najamerickejších rodín, ktorá pôsobila v politike Spojených štátov od sedemnásteho storočia. Práve tento fakt z neho urobil outsidera pre tichú väčšinu plebejcov, ktorí nerozprávajú aristokratickým prízvukom, nepoznajú politikov ako ľudí s obyčajnými a neobyčajnými chybami a neopovažujú sa osloviť svoje myšlienky v nepriateľskej verejnosti. Vidal sa opovažoval. Patril medzi prvých spisovateľov modernej doby, ktorí písali pozitívne o homosexualite, vrátane svojej vlastnej. A aj keď nebol prvým, ktorý porovnával upadajúce impérium Spojených štátov k starému Rímu, tá kritika mala akúsi zvláštnu silu v rukách človeka, ktorý patril práve k imperiálnemu patriciátu. Vidal odišiel bez dedičov. Bude teda na všetkých ľuďoch, aby dynastiu nahradili novou republikou provokatérov.