JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Transatlantická dohoda ako útok na demokraciu

Kríza žánru | Svet | Eduard Chmelár | 20.01.2014

_ma_small

Keď si bol Robert Fico v novembri minulého roka vymeniť predvolebnú fotografiu s Barackom Obamom za troch väzňov z Guantánama, prehodil na stretnutí v Bielom dome poznámku, ktorá neprávom zapadla v mediálnom prachu každodennosti: „Slovensko by privítalo čo najrýchlejšie podpísanie dohody TTIP (Transatlantické obchodné a investičné partnerstvo) medzi USA a EÚ.

Táto dohoda je neuveriteľne výhodná pre obe strany.“ Už sme si zvykli na určitú skepsu pri Ficových bombastických slovách o „neuveriteľnej výhodnosti“ čohokoľvek. Zvyčajne totiž býva neuveriteľné práve to, čo nám zamlčal.

Hoci sa rokovania o Transatlantickej dohode začali už v júli minulého roka a hoci ide o najdôležitejšiu medzinárodnú zmluvu súčasnosti, ktorá ovplyvní život stoviek miliónov ľudí, politici si dávajú dobrý pozor, aby o nej hovorili čo najmenej. Čím viac o nej totiž vieme, tým väčší odpor vyvoláva. A tak kým euroskeptická os SaS – NOVADO – SNS – ĽS-Naše Slovensko straší ľudí abstraktným Bruselom, politické a ekonomické elity na národných úrovniach potichu pripravujú obrovský biznis, ktorý môže pochovať demokraciu. Tak aspoň tvrdia desaťtisíce aktivistov na oboch stranách Atlantiku, ktorí požadujú zastavenie rokovaní alebo aspoň vypustenie sporných pasáží z textu. V tomto zápase ide naozaj o podstatu demokracie. To, čo nepochopili euroskeptické sily (nielen) na Slovensku, je tvár a charakter hlavného nebezpečenstva. Problémom Európskej únie nie je to, že je v nej priveľa politiky, ale že jej je primálo.

Situácia veľmi pripomína prípravu Multilaterálnej dohody o investíciách (MAI) v rokoch 1997 – 1998, ktorá mala prisúdiť nadnárodným korporáciám všetky práva a štátom všetky povinnosti voči nim. Inými slovami, štát by bol voči globálnemu biznisu postavený do pozície akéhosi nočného strážnika redukujúceho svoje právomoci na bezpečnostný servis pre podnikateľské subjekty. Keď návrh textu MAI unikol z rokovacích miestností celkom úmyselne na internet (vraj sa o to postarali francúzski socialisti), viedlo to k prvej vlne alterglobalistického hnutia a takému masovému odporu, že svetové politické a finančné kruhy boli prinútené po prvý raz cúvnuť. Dnes sa o to pokúšajú opäť, ibaže v sofistikovanejšej podobe.

Politické špičky sa pokúšajú predať verejnosti akúsi reklamnú verziu Transatlantickej dohody. Sľubujú hospodársky rast, zvýšenie exportu, väčšiu zamestnanosť a odstránenie obchodných bariér. Zároveň sa vraj obe strany dohodli, že „nebudú oslabovať normy týkajúce sa pracovného trhu, životného prostredia a bezpečnosti“. Lenže práve tu sa začína prvá veľká lož. Transatlantická dohoda totiž obsahuje mechanizmus, ktorý sa nazýva Urovnávanie sporov medzi štátmi a investormi, známy pod skratkou ISDS (investor – state dispute settlement). V praxi to znamená, že nadnárodné korporácie by získali také práva, ktoré by jednotlivé štáty doslova zotročili. Táto klauzula umožní medzinárodným firmám poraziť na súdoch štáty snažiace sa ochrániť svojich občanov pred praktikami biznisu, ktoré ich poškodzujú. Mohli by napríklad zažalovať vlády, ktoré by sa usilovali zabrániť ťažbe nerastných surovín v chránených územiach. Banky by sa mohli brániť proti pokusom o finančnú reguláciu. Vlády by nedokázali ochrániť nefajčiarov proti tabakovým spoločnostiam. ISDS by poskytol nadnárodným korporáciám bezprecedentné privilégiá a práva pri formulovaní a pripomienkovaní európskej legislatívy, týkajúcej sa napríklad potravinovej bezpečnosti, environmentálnych štandardov, práv spotrebiteľov a podobne. Mohli by zažalovať prakticky všetko, o čom by usúdili, že ohrozuje „voľný obchod“. Aj preto britský publicista George Monbiot nazval TTIP v denníku The Guardian „otvoreným útokom na demokraciu“.

Podobne ako pri iných pochybných projektoch typu „globálny protiraketový dáždnik“, kde sa politické elity napokon zamotali do vlastných lží, aj pri Transatlantickej dohode spočiatku odmietali priznať, že táto zmluva predstavuje čo i len najmenšie riziko pre pracovné miesta, zdravotníctvo, bezpečnosť či životné prostredie. Tvrdili dokonca, že na príprave textu sa podieľajú aj mimovládne organizácie. A podobne ako pri MAI v deväťdesiatych rokoch minulého storočia aj tu sa musel nájsť niekto, kto spornú časť textu zverejnil a usvedčil politikov zo lži. Bola to britská organizácia Corporate Europe Observatory, ktorá ako prvá informovala o existencii ISDS a ktorá zistila, že Európska komisia pripravila k téme Transatlantickej dohody 119 rokovaní s korporáciami a ich lobistami, no len 8 stretnutí s organizáciami z občianskej spoločnosti. Zaujímavé je, že kým európske vlády zatĺkajú hlavný problém tohto dokumentu, ich hlavný partner - Transatlantic Business Council, hlavný katalyzátor vyjednávacieho procesu – otvorene priznáva, ako to po schválení TTIP bude vyzerať. Spolupredseda Transatlantic Business Council Stuart Eizenstat v odpovedi na novinársku otázku potvrdil, že ak napríklad nejaká členská krajina EÚ zakáže z dôvodu ochrany zdravia a bezpečnosti spotrebiteľa nejaký výrobok, ktorý je povolený v USA, sprísni ochranu zamestnancov alebo environmentálne predpisy, firma bude mať právo štát zažalovať a žiadať vysoké odškodné. Parlamenty by sa tak stali administratívno-technokratickými mechanizmami bez akejkoľvek demokratickej legitimity.

Po zverejnení sporného textu sa v Európe zdvihla obrovská vlna nevôle, ktorá neustále rastie. Vyše 200 občianskych združení, medzi ktorými sú ľudskoprávne, environmentálne, odborárske a charitatívne organizácie požiadali v spoločnom liste európskych a amerických vyjednávačov, aby bol ISDS z konečného textu zmluvy odstránený. Niektoré občianske a politické zoskupenia (medzi nimi napríklad európski zelení a britskí labouristi) však požadujú úplne zrušenie celého projektu TTIP. Známa česká ekonómka Ilona Švihlíková označila Transatlantickú dohodu za „najväčšie nebezpečenstvo“, o ktorom nikto nevie a ktoré povedie k „ovládnutiu celej Európy americkými korporáciami“. Podľa nej je už najvyšší čas priznať si, že „EÚ je neoliberálny projekt, ktorý slúži záujmom korporácií“.

A politici sa tak naozaj správajú. Zvlášť predseda Európskej komisie José Manuel Barroso svojim kolegom arogantne odkázal, aby si kritikov jednoducho nevšímali. Oboril sa aj na francúzsku vládu, ktorá chcela zachovať určité výnimky aspoň v oblasti kultúry a poľnohospodárstva. Slovenský premiér Fico si zasa dáva dobrý pozor, aby nehovoril o TTIP pred svojimi voličmi, ale len pred zástupcami biznisu, diplomacie a svetovej politiky. O čosi úprimnejší bol štátny tajomník MZV SR Peter Burian, ktorý na uzavretom seminári pre riadiacich pracovníkov ministerstiev v septembri minulého roka povedal, že TTIP je v skutočnosti viac ako obchodná zmluva, je to „ekonomické NATO, ktoré posilní našu politickú väzbu so Spojenými štátmi“. Uvedomme si dosah tohto plánu, ktorý je v skutočnosti aj krokom späť pre európsku integráciu a pokusom o obnovenie americkej dominancie v Európe.

Slovensko je v tomto smere zaujímavým fenoménom z niekoľkých hľadísk. V prvom rade, hoci v Európe rastie pobúrenie z plánov na presadenie TTIP a občianska opozícia je taká mohutná, že (povedané slovami Georga Monbiota) „v Európskej komisii sa šíri panika ako fretky v zajačích norách“, na Slovensku je ticho. Žiadne protesty, žiadne novinárske otázky, žiadne verejné diskusie. Napriek tomu, že TTIP je nielen „najväčšie nebezpečenstvo“ pre európsku demokraciu, ale celkom zreteľne aj jedna z najdôležitejších tém nadchádzajúcich volieb do Európskeho parlamentu, naši insitní strážcovia suverenity blúznia o superštáte a nedokážu identifikovať hlavnú hrozbu budúceho vývoja. A tá nespočíva v politickej centralizácii, ale v ovládnutí politického priestoru – jediného garanta našich práv a slobôd – nadnárodnými firmami, obchodnými monopolmi a globálnymi korporáciami. Situácia je o to pikantnejšia, že ako jeden z hlavných argumentov proti TTIP sa v Európe používa práve Slovensko.

Európski politici, novinári i aktivisti často používajú príklad, keď sa premiér Fico pokúsil v roku 2006 obmedziť zisky zdravotných poisťovní. Predstavitelia slovenskej vlády (alebo aspoň ich právnici) museli vedieť, čo bude nasledovať. Situácia bola úplne jasná a jednoznačná. Holandská firma Achmea, vlastník poisťovne Union, zažalovala Slovensko za porušenie bilaterálnej zmluvy o ochrane investícií uzavretej ešte v čase divokej transformácie roku 1992 medzi Československom a Holandskom. Slovenská republika arbitrážne konanie prehrala a stálo ju to desiatky miliónov eur, a to ju čaká ešte vnútroštátny súd, v ktorom ide o stovky miliónov. (V tejto súvislosti je namieste otázka, či by sa nemala zaviesť hmotná zodpovednosť politikov za obrovské ekonomické škody, ktoré spôsobia štátu - najmä ak zneužili vopred beznádejnú situáciu na živenie mýtu o bojovníkoch proti korporáciám pred vlastnými voličmi, hoci vedeli, ako to dopadne – ale to je už iná téma). Robert Fico vtedy túto bilaterálnu zmluvu ostro kritizoval a správne poukazoval na to, že je zdrojom mnohých problémov. Nie je čudné, že dnes, keď má naozaj možnosť prispieť k zastaveniu a odmietnutiu novej vlny neoliberalizmu, tento konjunkturalista bez zásad vášnivo podporuje (aj keď iba pred kapitánmi biznisu a diplomacie) Transatlantickú dohodu, ktorá prinesie pre celú Európu oveľa väčšie problémy ako spomínaná bilaterálna zmluva?

Aj to je jeden z dôvodov, prečo by sa mala stať TTIP nielen jednou z hlavných tém nadchádzajúcich eurovolieb, ale aj prezidentských volieb. Hlava štátu má totiž podľa čl. 102 ods. 1 pís. a) právo nielen ratifikovať, ale aj dojednávať medzinárodné zmluvy. Môže síce túto právomoc preniesť na vládu Slovenskej republiky, ako to robili doterajší prezidenti, ale to Robert Fico robiť určite nebude. Jedna zo základných otázok spojených s našou budúcnosťou pre prezidentských kandidátov by teda mala znieť: súhlasíte s uzavretím Transatlantickej dohody a súčasným návrhom textu? To isté sa týka budúcich europoslancov. Nejde o okrajovú tému, ale o zásadnú otázku, ktorá rozhodujúcim spôsobom ovplyvní sociálne, environmentálne a právne prostredie v Európe. Spôsob, akým sa s ňou vyrovnáme, ovplyvní aj rast extrémizmu na celom kontinente. Vyjasní si tieto otázky konečne aj Slovensko? Alebo bude tradične zahmlievať podstatné témy, zavrávať znepokojenia, opakovať predžuté slogany a bezmyšlienkovite sa sporiť o nepodstatných formalitách? Kedy pochopíme nebezpečenstvá a výzvy Transatlantickej dohody?

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 529 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 25.11.2014 (Dawson)

Diskusia k článku obsahuje 43 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist