Počas víkendu prebehli v Turecku masové demonštrácie na obranu sekulárneho charakteru republiky. Milión protestujúcich občanov vyjadrilo svoj názor na najdôležitejšiu tureckú politickú udalosť dnešných dní - voľbu prezidenta.

Vzhľadom na to, že časť médií označila demonštráciu za protest proti „islamistickej“ vláde, úvodom hádam treba túto dezinformáciu mierne poopraviť. Hlavným mottom demonštrantov bolo „nie fundamentalistickému prezidentovi, nie vojenskej junte“. Zdá sa, že Turecko je na dôležitej križovatke, ktorá má rozhodnúť o jeho budúcom smerovaní. Bude naďalej sekulárnym štátom, alebo sa do popredia dostanú „islamistické tendencie“? (Bez ohľadu na to, čo to asi tak môže byť.) Alebo hrozí vojenský prevrat?

Sekularizmus vs. demokracia

Na prvý pohľad sa zdá, že do konfliktu sa dostáva demokracia so sekularizmom. A otázka znie - čo je viac? V demokratických voľbách si občania zvolili tak, ako si zvolili. Vyhrala „islamistická“ strana, pretože za ňu hlasovala väčšina voličov. Podľa mienky občanov, ktorí vládnu stranu isto nevolili, je prezident z tejto strany hrozbou pre sekularizmus. No podľa výsledku posledných volieb títo občania nepredstavujú väčšinu. Primitívnym zjednodušením, ak Strana spravodlivosti a rozvoja je proti sekularizmu, prezident z jej radov ohrozuje sekulárny charakter republiky, potom aj väčšina občanov (aspoň tých, ktorí v posledných voľbách volili) je proti sekularizmu. A má vari menšina právo diktovať väčšine? Čo je viac, sekularizmus alebo demokracia?

Pozrime sa k tureckým susedom. Ďalším primitívnym zjednodušením sa zdá, že sekulárna diktatúra Saddáma Husajna bola irackým občanom milšia než fundamentalistická demokracia. Aspoň absolútne počty „hlasujúcich nohami“ tak naznačujú (samozrejme, Iračania neutekajú pred demokraciou, ale pred občianskou vojnou). Znamená to, že sekulárna menšina má právo diktovať „islamistickej“ väčšine? Že sekulárna diktatúra je viac než „islamistická“ demokracia?

Aká je genéza tejto otázky? Turecko volí prezidenta. No, Turecko - aby sme boli presní, turecký parlament volí prezidenta. A v tureckom parlamente má väčšinu Strana spravodlivosti a rozvoja (Adalet ve Kalkınma Partisi). Je to dôsledok hlúpeho volebného zákona, ktorý za hranicu zvoliteľnosti určuje pre politickú stranu 10 percent odovzdaných hlasov. Tento zákon nevymysleli „islamisti“, zdedili ho po predchádzajúcich pravicových vládach. V 550-člennom parlamente získala terajšia vládna Strana spravodlivosti a rozvoja pôvodne 363 kresiel, opozičná Ľudová republikánska strana (Cumhuriyet Halk Partisi) 178 mandátov. Po istých „korekciách“ sa počet zmenil, dnes je v parlamente situácia odlišná, vládna AKP má 353 členov, opozičná CHP 151 a menšie strany a nezávislí majú 38 kresiel.

Na zvolenie prezidenta v prvom kole hlasovania je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov. Vládna strana ju nemá, chýbalo jej zo päť hlasov, prezident zvolený nebol. Podobne to bude i v druhom kole, no v treťom kole už stačí jednoduchá väčšina hlasov a zdá sa, že prezident by mohol byť v pohode zvolený. Keby to nebolo v Turecku.

Proti kandidátovi vládnej strany, terajšiemu ministrovi zahraničných vecí Abdullahovi Gülovi sa zdvihla vlna odporu. Ak bude predseda vlády i prezident z „islamistickej“ strany, sekulárne orientovaní občania sa obávajú „islamistických tendencií“ (bez ohľadu na to, čo to asi tak môže byť). Vládna strana už raz ustúpila, keď kandidatúru stiahol premiér. Vlastne nestiahol, radšej ani nekandidoval, protesty vyvolala už možnosť jeho kandidatúry. No tento ústupok nestačil, opozícia iba vycítila možnosť ďalších ústupkov. V parlamente sa začali protesty proti voľbe, problém šiel na Ústavný súd. Ulice zaplavili demonštranti.

Naozaj je ohrozený sekularizmus?

No otázka vôbec nestojí takto. Sekularizmus v Turecku neohrozuje prezident, ani vládna strana. Sekulárny systém až príliš vyhovuje všetkým. Tak ako voliči kresťanskodemokratických strán v Európe netúžia po teokracii či farských republikách, tak ani voliči Strany spravodlivosti a rozvoja v Turecku netúžia po „islamskom štáte“. Ide skôr o presadzovanie tradičných konzervatívnych hodnôt, ktoré sú (div sa svete!) podobné, až rovnaké u kresťanov i moslimov. Kto chce poznať dôvody, pre ktoré ľudia v Turecku podporujú stranu AKP, nech sa spýta voličov KDH, prečo volia KDH. Len nech si za kresťanský vo svojej odpovedi dosadia islamský. Pravdepodobnosť zhody môžeme garantovať na 99 percent. Voličom strany AKP takisto kole oči pornografia, interrupcie, „bezmedzný liberalizmus“ (bez ohľadu na to, čo to asi tak je). AKP je pozorovateľom Európskej ľudovej strany (členmi EPP sú zo Slovenska SDKU, SMK i KDH), EPP podporuje kandidatúru A. Güla na post prezidenta Turecka. (Osobne by ma zaujímal názor trebárs pánov Palka a Hrušovského na túto situáciu, pozn. aut.)

Turecký sekularizmus je oveľa silnejší než sekularizmus napríklad na Slovensku. Odluka cirkvi od štátu je v Turecku realitou už vyše osemdesiat rokov. Moslimskí imámovia môžu o výuke náboženstva v štátnych školách iba snívať. Na viere obyvateľstva sa to však neodrazilo. Islam v Turecku vyznáva 95 percent obyvateľstva (ak nie viac). Aj na nedeľňajšej demonštrácii sa zúčastnili moslimovia. Sekularizmus nie je ateizmus.

Je ohrozený sekularizmus v Turecku? Je vari pôsobenie strany AKP dôkazom niečoho takého? Strana AKP je následníckou organizáciou strany Refah, takisto demokratickej strany, ktorú zvrhol vojenský prevrat v roku 1997 a bola zakázaná. Sťa bumerang sa vrátila ako AKP, zase demokratickým spôsobom, zase sa armáda vyhráža prevratom. Koncom jesene čakajú Turecko parlamentné voľby, ktoré AKP (ak dovtedy prežije turecká demokracia) znovu vyhrá. Bez zmeny volebného zákona nebude parlament vyzerať ináč (hádam len umiernených nacionalistov nahradia radikálni nacionalisti).

Dala vari táto strana niekedy nejakú zámienku, že hodlá meniť sekulárny charakter Turecka? Opak je pravdou. Turecká vláda v snahe vstúpiť do EÚ uskutočňuje politické reformy, o ktorých sa jej sekulárnym predchodcom ani nesnívalo. Reformuje systém, ktorý bol vytvorený za desaťročia pravicových i ľavicových vlád, i vojenských júnt. Systém, ktorý vytvorili strany združené v konzervatívnych i sociálnodemokratických medzinárodných združeniach, strany proeurópske, proamerické, prozápadné.

Je voľbou prezidenta z vládnej strany naozaj ohrozený sekulárny systém? Do istej miery áno. Určite, keď bude prezident i vláda „islamistická“, ich možnosti budú väčšie. Otázkou je, či majú v úmysle niečo ohrozovať.

Podľa učenia totalitných demagógov blízkych ideológii neokonzervativizmu má všeobecnú platnosť rovnica o troch známych: možnosť = úmysel = pokus. A kto má možnosť k nejakému činu, mal by byť potrestaný, ako keby ho už spáchal. To znamená, že turecká armáda nesmie meškať a urýchlene musí uskutočniť vojenský prevrat. A podľa možnosti čo najkrvavejší, pretože „sloboda sa rodí v krvi“. Vojenská junta je v ich ponímaní hodnotovo bližšia západnej civilizácii než demokracia s „islamistickými tendenciami“.

Aké sú teda možnosti tureckého vývoja? Prezidentom bude kandidát vládnej strany a hrozí vojenský prevrat. Alebo vládna strana ustúpi a podporí nestrannú osobnosť. Lenže každý nestranný prezident, ktorý nebude opozične stranný, bude opozíciou označený za provládneho - lebo zvoliť ho musia poslanci vládnej strany. Zvolí teda vládna strana opozičného prezidenta? To je pravdepodobne zámer opozičnej Ľudovej republikánskej strany, prinútiť vládnych poslancov, aby volili jej kandidáta. No kde je tu demokracia a slobodná voľba? A čo tak zmena ústavného zákona a priama voľba prezidenta občanmi? Podpora AKP nie je totálna, strana získava 30-40 %, to iba volebný zákon z nej robí hegemóna parlamentu. Ak by sa dokázali ľavicoví centristi a „občianska pravica“ dohodnúť na spoločnom kandidátovi do priamej voľby, razom je po probléme. A ak nie, čaká Turecko šiesty vojenský prevrat?

Turecko je na križovatke, no nemusí rozmýšľať, ktorou cestou ísť. Správna je tá vpred.

Vojenská junta však velí čelom vzad!