„Stretávame sa v čase veľkého napätia medzi USA a moslimami na celom svete“ ... „vzťah medzi islamom a Západom zahŕňa stáročia spolužitia a spolupráce, ale aj konfliktov a náboženských vojen“ ... „Amerika nie je - a nikdy nebude - vo vojne s islamom“

Počas svojho blízkovýchodného turné prezident Obama predniesol 4. júna na pôde Káhirskej univerzity historický prejav k moslimom celého sveta. Jeho ústrednou témou bolo „hľadanie nového začiatku“ medzi USA a moslimami, založeného na „vzájomnej úcte“.

Prejav prezidenta Obamu niekoľkokrát prerušil búrlivý potlesk poslucháčov. Potlesk nepochybne úprimný, teda aspoň občas. Obama hovoril o zaujímavých témach, hovoril o nich pútavo. To on vie. Vo svojej reči spomenul mnoho problémov: násilný extrémizmus, Irak a Afganistan, jadrové zbrane a Irán, demokraciu a práva žien, ľudské práva a náboženskú slobodu, ekonomický rozvoj.

Ústrednou témou tzv. blízkovýchodného problému je však vzťah Izrael – Palestína. To je ten gordický uzol, ktorý sa nedá rozviazať a bohužiaľ (či chvalabohu?) sa nedá (či neslobodno?) preťať. Obama mu venoval veľký diel svojho prejavu.

 Príliš veľa sĺz, príliš veľa krvi

 „Nerozborné puto“ USA a Izraela je dobre známe. Obama ho v Káhire potvrdzoval, vysvetľoval i obhajoval. Nespochybniteľné nespochybňoval, nepopierateľné nepopieral, napriek tomu z Izraela zaznela len kritika, ba i obvinenia z antisemitizmu. Okrem nespochybniteľného práva Izraela na existenciu totiž priznal aj právo Palestínčanov na Palestínu. „Keď vidíme tento konflikt iba z jednej alebo druhej strany, potom budeme slepí k pravde.“ Obama nie je slepý k pravde, vidí problém z oboch strán. No chce ho aj riešiť na prospech oboch strán?

„Palestínčania sa musia vzdať násilia.“ Je toho však oveľa viac, čoho sa Palestínčania musia vzdať. Musia sa vzdať svojich domovov, z ktorých ich pred 60 rokmi vyhnali židovské teroristické organizácie aj regulárna armáda. Musia sa vzdať svojej pôdy, o ktorú ich už 120 rokov okrádajú, či už právnickými fintami, alebo otvoreným násilím. Musia sa vzdať práva na návrat, musia sa vzdať práva na svoju vlasť. Pokiaľ sa toho všetkého nevzdajú, dovtedy nebude „nespochybniteľné právo Izraela na existenciu“ zaručené. Až potom sa môžu vzdať aj násilia, ktoré iba dôsledkom všetkých príkorí a spáchaných nespravodlivostí.

Právo Palestínčanov na ich vlasť sa tu bije s legitímnym nárokom Izraela na existenciu. Je to vlastne neriešiteľný problém. Preto sa hľadajú dielčie problémy, ktoré sa dajú ako tak riešiť. Napríklad vznik Palestínskeho štátu a otázka izraelských osád na okupovanom území.

 Príliš veľa slov, príliš málo činov

 Áno, vznik Palestínskeho štátu treba podporovať. Je určitým riešením. No spravodlivým riešením? Stratia vari Palestínčania vytvorením štátu Palestína na zlomku historickej Palestíny právo na svoje domovy a majetok na území celej Palestíny? Áno? A prečo? Nie? Tak čo sa tým vyrieši?

Úsilie americkej vlády je v súčasnej dobe zamerané na okupovaný Západný breh, na obmedzenie židovského osídľovania. Nie na zrušenie, na obmedzenia. Mar Netanyahu a reb Lieberman sa handrkujú s madam Clintonovou, či sľub nerozširovať osady znamená nerozširovať, alebo nebudovať nové a čo im vlastne bývalý prezident povolil a či na papieri, alebo len ústne. Toto naťahovanie chvíľu potrvá a za ten čas sa môže všeličo a veľa zmeniť.

Nejde o to, či sa politika USA voči Izraelu zmení. Nezmení sa. Ide o to, či je súčasná izraelská vláda schopná pre svojho amerického ochrancu a chlebodarcu niečo spraviť, alebo nie. Či je ochotná pre Obamu urobiť čo i len kozmetické zmeny vo svojej politike voči Palestíne a Palestínčanom, ktoré by mu umožnili vykázať aspoň voľajaké úspechy v jeho „novom začiatku“. Nejde totiž o to, či sa otázka vyrieši, alebo nie. Ide o to, či bude mať Obama väčšiu, alebo menšiu hanbu pri porovnaní verbálnych úmyslov a reálnych výsledkov. Aby nový začiatok neskončil starým koncom.

 Nový začiatok? Od svojho víťazstva vo voľbách, cez nástup do úradu až podnes sa Barack Hussein Obama požehnane „nazačínal odznova“ Bohužiaľ stále len slovami. Niekomu to možno stačí, žijú i medzi nami ľudia, ktorí prázdnym rečiam prikladajú väčšiu dôležitosť, ako skutkom. No história bude raz hodnotiť činy, nie slová. Samozrejme, ak bude mať čo hodnotiť.

Súvisiace články:

• Obama a Blízky východ
• Marxistický kalif Barack Obama