Nová slovenská vláda deklarovala snahu stiahnuť náš vojenský kontingent z Iraku. Už dlhšie prebiehajú rokovania s velením spojeneckých vojsk v Iraku, s predstaviteľmi irackej vlády i s predstaviteľmi americkej administratívy. Za konečný termín stiahnutia sa považuje február 2007. Napriek tomu stále počuť proti tomuto stiahnutiu protesty.

Argumenty odporcov sú všeobecne známe - „humanitárny“ charakter našej misie, podpora demokratického vývoja v Iraku, záväzky voči spojencom atď. Čo však vieme o skutočnom vývoji v Iraku? Čo vieme o skutočných výsledkoch (či dôsledkoch) cudzej vojenskej prítomnosti v tejto krajine? Médiá nám už dlhé mesiace pravidelne prinášajú správy o krvavých incidentoch. Pravidelne čítame v tlači, či sledujeme na televíznych obrazovkách o desiatkach, ba stovkách unesených a zavraždených irackých civilistoch. Útoky na spojeneckých vojakov sa tiež nerátajú na prstoch jednej ruky. Dá sa povedať, v Iraku nič nové. Deň čo deň to isté. No podľa správ v našich médiách sa zdá, že takéto incidenty sa našim vojakom vyhýbajú. Naozaj?
Predposledný kontingent našich vojakov bol v Iraku od začiatku marca (VI. rotácia, marec 2006/september 2006). Počas tohto obdobia sa v domácich médiách objavili dve správy o útokoch na našich vojakov. Konkrétne išlo o delostrelecký útok na tábor Echo v Díwáníji 31. marca (bez obetí) a útok na konvoj 17. júla , pri ktorom boli zranení dvaja ukrajinskí vojaci. O takýchto incidentoch nik nie je povinný informovať slovenskú verejnosť. No občas sa správa do médií dostane.

Útok z 31. marca bol niečím výnimočný. Podľa správ to bol delostrelecký útok, v Iraku tak trochu rarita. Drvivú väčšinu podobných útokov na spojeneckých vojakov tvorí mínometná paľba. Pravdepodobne táto výnimočnosť spôsobila, že správa do slovenských médií prenikla a udržala sa tam pár dní.

Útoky vôbec nie sú raritou
Na tomto mieste treba zdôrazniť, že útoky na slovenských vojakov v Iraku vôbec nie sú raritou, ako by sa mohlo zdať. To, že slovenské médiá o útokoch neinformujú, neznamená, že žiadne nie sú. Sú a dosť časté.
Naša jednotka v Iraku (súčasť Mnohonárodnej divízie stred - juh /MNDCS/ pod poľským velením) je dislokovaná v meste ad-Díwaníja, v juhoirackej provincii Qádisíja. Sídli v tábore Echo (Camp Echo), asi 5 kilometrov južne od Díwaníje. V tábore, samozrejme, nebývajú iba naši vojaci, divíziu okrem nich tvoria väčšie či menšie vojenské jednotky z Poľska, Arménska, USA, Kazachstanu, Mongolska, Salvadoru, Litvy, Lotyšska, Dánska, Rumunska a Ukrajiny. Povinnosť informovať o svojich vojakoch v Iraku majú v týchto krajinách pravdepodobne ministerstvá obrany. Kto by sa však snažil nájsť informácie na ich oficiálnych stránkach, asi by sa nahľadal. Výnimkou je lotyšské ministerstvo obrany, ktoré to s informovaním verejnosti berie na východoeurópske pomery príliš vážne. Aby tej ochoty však nebolo priveľa, správy o útokoch na vojakov v Iraku sú zverejňované iba v lotyšskej jazykovej verzii oficiálnej stránky ministerstva obrany, v anglickej verzii ich budete veru darmo hľadať.
Variabilita útokov je rôzna, od mínometných útokov na tábor cez útoky na konvoje formou náloží na cestách až po útoky „muža proti mužovi“ na hliadky a patroly.
Keďže slovenské médiá informovali iba o útoku na tábor Echo 30. marca, obmedzíme sa na podobné útoky na tento tábor. Určíme si sledované obdobie, trebárs tri mesiace (máj, jún, júl 2006). Zdrojmi informácií bude už spomenutá oficiálna internetová stránka lotyšského ministerstva obrany (lotyšská jazyková verzia) a oficiálna stránka Mnohonárodnej divízie stred-juh (hoci jej administrátor by mal byť priamo v centre diania, v informovaní o útokoch za Lotyšmi značne zaostáva).
O prvom mínometnom úroku v sledovanom období (5. mája ) slovenské médiá neinformovali (internetová stránka MNDCS o tomto útoku informovala až 5. júna!). Potom nasledovali ďalšie útoky 22. mája, 31. mája, 5. júna, 16. júna, 21. júna, 17. júla, 20. júla , 24. júla, 26. júla, summa summarum, za tri mesiace desať potvrdených útokov, ale slovenské médiá neinformovali ani o jednom. Pravdepodobne to nie je úplný počet, nemôžeme predsa od Lotyšov a Poliakov čakať, že budú ktovieako objektívnejší než Slováci.
Tzv. správy irackého odboja v sledovanom období informovali o ďalších dvoch mínometných útokoch na Camp Echo 13. mája a 25. júna. Tieto internetové stránky irackých povstalcov sa však vo všeobecnosti pokladajú za povstaleckú propagandu, ktorá v počte útokov a vo výške strát spojeneckých vojakov neuveriteľne preháňa. No v sledovanom období toto spravodajstvo informovalo iba o štyroch útokoch na tábor Echo, jeden z nich potvrdili Poliaci a Lotyši, druhý iba Lotyši. (Útok z 21. júla, o ktorom informovalo toto spravodajstvo, je pravdepodobne totožný s útokom, ktorý Poliaci a Lotyši datovali 20. júla, uskutočnil sa totiž o polnoci.) Teda ťažko ich asi obviňovať z nadsadzovania, keď udávajú nižší počet než Poliaci a Lotyši.
Toto porovnanie sa obmedzilo na poľské a lotyšské zdroje. Ešte raz treba podotknúť, že lotyšské ministerstvo obrany informovalo o najväčšom počte takýchto útokov, no žiaľ, iba v lotyšskej jazykovej verzii svojej oficiálnej stránky. V anglickej verzii o nich nie je ani zmienka. Jazykové (ne)znalosti autorovi znemožnili sledovať zdroje z iných krajín, ktoré majú jednotky v tábore Echo (Arménsko, Kazachstan, Mongolsko...), ktoré by mohli informovať o ďalších útokoch . Preto uvedený počet desiatich mínometných a raketových útokov za tri mesiace nie je konečný, je to minimálny počet.

Slovenské médiá nereagujú a neinformujú. Minimálny počet útokov na tábor Echo, v ktorom sú ubytovaní naši vojaci, za tri mesiace je desať. Ani o jednom z nich nepriniesla slovenská tlač čo len kratučkú zmienku. Slovenské televízne stanice nenašli kúsok priestoru ani len v teletexte, aby informovali o útokoch na našich vojakov. Dvadsiateho štvrtého marca tohto roku poľský viceminister obrany (štátny tajomník) Stanisław Koziej informoval  poslancov Sejmu, že v oblasti dochádza mesačne k 60 až 90 útokom, z toho dva-tri mesačne smerujú proti mnohonárodnej divízii (MNDCS). Keď sa pozrieme na minimálny počet mínometných útokov v júli (4), pridáme k nemu útoky na konvoje (27. júl, 21. júl, 17.júl ), nemusíme ani zarátať útoky na hliadky a prestrelky s patrolami, aby sme videli zreteľný nárast frekvencie útokov. Stále treba mať na pamäti, že je to minimálny počet útokov. Do oficiálnych správ slovenského či poľského ministerstva obrany sa ani nedostali, informovali o nich iba Lotyši. A akú máme istotu, že Lotyši informovali o všetkých útokoch? (Posledný útok sa podľa Lotyšov udial v noci z 2. na 3. augusta.) Koncom júla sa objavila v Poľsku „miniaféra“ po článku v Gazete Wyborczej. Článok informoval o zatknutí tlmočníkov poľského kontingentu (poľských občanov irackého pôvodu, dlhodobo žijúcich v Poľsku, pracujúcich ako civilní zamestnanci armády) vojenskou políciou v noci z 23. na 24. júla, ich (brutálnom) výsluchu a následnom prepustení (zo zadržiavacej väzby) bez obvinenia. Tlmočníci boli podozriví z predávania informácií irackým povstalcom, ktorí nápadne často a nápadne dobre informovaní začali útočiť na konvoje. Následná reakcia velenia divízie protestovala proti pojmu zadržanie (podľa trestného poriadku poľskej armády dotyční neboli zatknutí) a proti slovám o brutálnom výsluchu. No podozrenie na zradcu v tábore Echo, ktorý informuje povstalcov, vedenie divízie potvrdilo. O tejto afére na Slovensku nikto neinformoval. V septembri došlo v Iraku k výmene nášho kontingentu. Táto výmena prebehla v dobe, keď bola ad-Díwaníja miestom prudkých zrážok medzi spojeneckými vojakmi a irackou armádou na jednej strane a milíciou Mahdího armáda a „neznámymi ozbrojencami“ na druhej strane. Zrážky vypukli päť dní po návšteve pána Fica v Iraku (medzi týmito udalosťami nie je žiadna spojitosť). Ani správy o týchto bojoch, ktoré sa sporadicky odohrávali znova a znova až do začiatku októbra, si miesto v slovenských médiách nenašli. Výnimkou je jediná stručná správa v teletexte STV koncom septembra.

 Toto neinformovanie slovenskej verejnosti o útokoch na tábor Echo, v ktorom sa nachádzajú i naši vojaci, je pozoruhodnou záležitosťou. Kým pred voľbami sa toto neinformovanie dalo „logicky“ vysvetliť (sprisahaneckou) teóriou o zadržiavaní informácií v snahe nepridávať argumenty zástancom stiahnutia, po voľbách je nevysvetliteľné. Zdá sa, že nikto nijaké informácie neutajoval pred voľbami a neutajuje ich ani dnes. Príčinou je skôr neschopnosť a ignorancia zainteresovaných a zodpovedných (vlastne skôr nezodpovedných) na ministerstve (alebo v generálnom štábe) a neuveriteľná ľahostajnosť a pasivita  redaktorov slovenských médií. Ale nie sme v tom sami, ani poľská verejnosť nie je bohvieako perfektne informovaná, i keď oveľa lepšie ako slovenská.
Prečo? Prečo slovenská verejnosť o týchto útokoch nie je informovaná? Je to tým, že ak správu neprinesie veľká medzinárodná tlačová agentúra, slovenské médiá o ňu nestoja? Je to tým, že žiaden slovenský vojak nezahynul, ani nebol zranený? Alebo vari je tu naozaj priestor pre stúpencov sprisahaneckých teórií, ktorí isto radi uveria, že správy sú pred verejnosťou zámerne utajované? Najpravdepodobnejšou sa zdá byť kombinácia týchto príčin. Keďže netiekla krv, správa nie je zaujímavá. Keďže o nej neinformovali veľké svetové tlačové agentúry, tak prečo by mali slovenské médiá. A nakoniec, načo „pridávať body“ zástancom stiahnutia.

Jaroslav Drobný, arabista