Podľa špecialistu Rolanda Marchala z parížskeho centra štúdií a medzinárodného výskumu (CERI) sú Čad a Stredoafrická republika ohrozované destabilizáciou v prípade rozšírenia dárfurského konfliktu. Marchal kritizuje neschopnosť Francúzska a ďalších západných krajín zabrániť regionalizácii krízy.

Sú násilnosti  na východe Čadu medzi Arabmi a Nearabmi viditeľnými dôkazmi toho, že konflikt v Dárfure sa rozširuje do susedných krajín?
Už v minulosti sme boli svedkami násilných konfrontácií. Nikto ich však nespájal so situáciou v Sudáne. Zmenu dnes pozorujeme v tom, že spolu s konfliktom v Sudáne a zmenou režimu v Čade nechal prezident Idris Deby vyzbrojiť populáciu na východe krajiny, ktorá by podľa niektorých pozorovateľov mala mať schopnosť vybavovať si účty, keďže čadská armáda je tetanizovaná rebelskými hnutiami. Zároveň sa v regióne zjednodušil prístup k zbraniam. Tie, ktoré ponúka Chartúm a n´Džamena, môžu byť znovu predané.

Dá sa povedať, že režimy v Sudáne a v Čade si vybavujú účty prostredníctvom milícií a povstalcov?
Áno, už od jesene 2005, keď Mahamat Nour, šéf rebelskej skupiny Zjednotený front za demokratickú zmenu, ktorý viedol v apríli ofenzívu proti čadskému hlavnému mestu N´ Džamena, dostal spolu s jeho priateľmi povolenie Chartúmu na vytvorenie základní v Sudáne. V Čade sa situácia komplikuje vznikom novej povstaleckej organizácie - Únia síl za demokraciu a rozvoj, ktorú tiež podporuje Chartúm a viacerí bývalí podporovatelia čadského režimu, ktorí sa od neho odvrátili.

Reagovalo Francúzsko, ktoré vojensky podporuje Čad a Stredoafrickú republiku, spolu  s ostatnými západnými krajinami včas?
Francúzsko nechcelo v dárfurskej kríze rozpoznať jej regionálny charakter a reagovalo až vtedy, keď bol prezident Deby destabilizovaný. Vo chvíli, keď bol v regióne chaos, Francúzi kričali „Deby alebo chaos“. V Stredoafrickej republike nesú najväčšiu zodpovednosť Spojené štáty, ktoré do roku 2006 totálne ignorovali každodennú dramatickú situáciu tamojšej populácie. Rovnako zle sa zachovalo OSN. Dnes sme svedkami destabilizácie, ktorá sa nedá jednoducho označiť za rozšírenie dárfurskej krízy, no stále nemáme návrh medzinárodného riešenia. Stredoafrickú republiku tak nechávame osamotenú s Francúzskom, z čoho nemôže vzísť nič dobré.

Le Monde, 14. 11. 2006 (krátené)