Ak sa v Prištine budete rozprávať o práve na Kosovo s Albáncami, dozviete sa, že práve oni sú potomkovia Ilýrov, ktorí toto územie obývali pred Slovanmi. Ak rovnaký problém nastolíte v debate so Srbom v Belehrade, budete počuť o Lazarovi Hrebljanovićovi, ktorý sa na Kosovom poli postavil proti tureckému sultánovi Muradovi. Bitku síce prehral, ale pre Srbov je Kosovo pole srdcovou zaležitosťou.

Jeremy Paxman: ... a zničili ste telefónne ústredne, mosty, naftové rafinérie, vodné elektrárne.

George Robertson: Všetky mali spojitosť s Miloševičovou armádou.

J. P.: Niektoré nie.

G. R.: Občas sa pri bombardovaní stane nehoda.

J. P.: Zničili ste napríklad automobilku...

G. R.: ... o nej bolo známe, že je schopná vyrábať muníciu.

J. P.: To nemala byť vojna, ktorej cieľom bolo zničiť infraštruktúru!

G. R.: Účelom útokov je prerušiť násilie a oslabiť vojenskú mašinériu, ktorá spôsobuje násilie!

To je úryvok z rozhovoru reportéra BBC s vtedajším britským ministrom obrany v čase vrcholiacich útokov NATO na území Srbska v apríli 1999. Zásah vojenských zložiek Severoatlantickej aliancie bol dôsledkom situácie, ktorá vznikla v tomto regióne po rozsiahlej vojenskej operácii Miloševičovho režimu, ktorý chcel systematicky plošne „očistiť“ južnú časť svojej krajiny – Kosovo od etnických Albáncov. Výsledkom boli masové hroby a zhruba 250 tisíc Albáncov, väčšinou starcov, žien a detí, ktorí zimné mesiace na prelome rokov 1998/99 boli nútení stráviť ako vyhnanci v kosovských horách. Niektoré pramene uvádzajú, že zo strachu pred vyčíňaním srbských vojakov a policajtov muselo svoje domovy v tom období opustiť celkovo milión ľudí. Nepochybne rozhodnutie lídrov krajín NATO vyplynulo aj z obáv, že títo utečenci zaplavia Európu. Znalí vtedajších pomerov určite rýchlo pripomenú, že Slobodan Miloševič reagoval na akcie jednotiek Kosovskej oslobodzovacej armády, ktoré prepadávali srbských policajtov na území Kosova. Ak budeme posudzovať históriu vzťahov Srbov a kosovských Albáncov, dostaneme sa vlastne na zatiaľ zdanlivo nikde sa nekončiacu špirálu k onej známej akademickej debate, čo bolo skôr: sliepka či vajce?

Kosovo je naše

Ak sa v Prištine (administratívne centrum Kosova) budete rozprávať o práve na toto územie s Albáncami, nepochybne sa dozviete, že práve oni sú potomkovia Ilýrov, ktorí na tomto území žili, a historické pramene to potvrdzujú, už za vlády Filipa Macedónskeho v rokoch 359 – 336 pred n. l. Naproti tomu kroniky zachytávajú, že prví Slovania sa na tomto území objavili až v 6. storočí. Ak rovnaký problém nastolíte v debate so Srbom v Belehrade, tak sa presvedčíte o hlbokej historickej a politickej zviazanosti s kosovským územím. Nepochybne by ste sa dozvedeli o kniežati Lazarovi Hrebljanovićovi, ktorý sa neďaleko Prištiny na Kosovom poli v roku 1389 so svojím vojskom postavil proti tureckému sultánovi Muradovi. Bitku síce prehral, Turci mu sťali hlavu, ale pre Srbov je Kosovo pole srdcovou záležitosťou. Ako hovorí Marijana Toma, historička z Centra pre humanitárne právo v Belehrade, „je to mýtus, ktorý existuje v našich piesňach i dušiach, je to niečo, čo prijímame ako jedlo“. Dodáva, že jej priatelia tvrdia, že im nezáleží na nejakých iných územiach, ale Kosovo je niečo iné, ako zdôrazňujú, „Kosovo je naše“. Tento moment sa potvrdil aj v nedávnom období, keď sa od Srbska bez väčších problémov oddelil ďalší z bývalých štátov veľkej Juhoslávie – Čierna Hora. Pritom na tomto území má veľké množstvo Srbov víkendové prímorské chalupy, naproti tomu ku Kosovu ich materiálne a majetkovo neviaže nič.

Náboženské prvky

U nábožensky orientovaných Srbov ich zviazanosť s Kosovom vyplýva aj z toho, že už v roku 1346 sa mestečko Peć stalo sídlom patriarchu srbskej pravoslávnej cirkvi. Historička M. Toma sa na situáciu díva realisticky a hovorí, že „o Kosovo sme prišli v 17. storočí“. Na mysli má obdobie, keď po prehratej bitke na Kosovom poli sa Osmanská ríša rozšírila aj na územie juhovýchodnej Európy. Balkán, ktorý kresťanská viera rozdelila na katolícky a pravoslávny, začal výrazne ovplyvňovať tretí náboženský prvok – islam. Keď si uvedomíme, že poslední tureckí vojaci odišli zo srbského územia v roku 1867, tak sa nemôžeme čudovať, že pri päťstoročnom pôsobení časť obyvateľov prešla na vieru dobyvateľov. Treba mať na pamäti, že v Kosove žije 90 percent Albáncov s prevažne islamskou vierou a iba 10 percent Srbov, ktorí vyznávajú buď pravoslávie alebo katolícku vieru. Z toho nám musí byť jasná komplikovanosť vzťahov na tomto území aj z náboženskej stránky. Zložitosť súžitia kosovských Albáncov a Srbov si uvedomoval aj socialistický prezident Juhoslávie J. B. Tito a počas jeho vládnutia malo Kosovo (spolu s Vojvodinou na severe) štatút autonómnosti porovnateľný s postavením republík. A to napriek tomu, že Kosovo, ktoré prepájalo Juhosláviu s Albánskom a pri vtedajšej určitej samostatnosti Belehradu od Moskvy a naopak absolútnej spriahnutosti Tirany s centrom moci socialistického tábora, bolo vlastne pre Tita rizikovým faktorom. Po Titovej smrti v máji 1980 sa výraznejšie začali prejavovať rozdielnosti názorov politických elít v Belehrade a Prištine na postavenie Kosova, čo vyvrcholilo 28. marca 1989 rozhodnutím vedenia srbských komunistov na čele s novým lídrom Slobodanom Miloševičom o zrušení politickej autonómie. Kosovskí Albánci odpovedali zradikalizovaním postojov najmä po rozhodnutí srbského parlamentu v júni 1990, ktorý legislatívne dokončil politické rozhodnutie o zrušení autonómneho štatútu. A udalosti už potom ako na špirále naberali na radikálnosti, nenávisť sa zvyšovala. Snahy o riešenie aj pomocou medzinárodného spoločenstva stroskotávali na neústupčivosti raz jednej a raz druhej strany.

Symbolický marec

Je v tom asi kus symboliky, že s odstupom osemnástich rokov má opäť mesiac marec rozhodnúť o osude Kosova. Členovia Bezpečnostnej rady OSN by mali dostať návrh, ktorý pripravil zvláštny splnomocnenec pre Kosovo Martti Ahtisaari, bývalý fínsky prezident (1994 – 2000). Podľa jeho plánu môže Kosovo prijať vlastnú ústavu, bude môcť uzatvárať medzinárodné zmluvy a vstupovať do medzinárodných organizácií, bude môcť vytvoriť ozbrojené sily v počte 2 500 členov a 800 záložníkov, pritom má byť región naďalej pod kontrolou NATO, EÚ a OBSE. Srbský parlament okamžite odmietol navrhované riešenie. Z 250 členov „skupštiny“ hlasovalo 225 proti, 4 poslanci sa zdržali, 6 boli neprítomní a iba 15 poslancov bolo za Ahtisaariho plán. Spomedzi nich liberálny demokrat Čedomir Jovanović vyzýval poslancov, aby akceptovali skutočnosť, že Kosovo nie je pod kontrolou Belehradu už od roku 1999, odkedy je pod medzinárodnou správou. Srbský prezident Boris Tadič naopak konštatoval, že plán „otvára cestu pre nezávislé Kosovo, čo je v rozpore so základnými princípmi Charty OSN, ktorá garantuje neporušiteľnosť medzinárodne uznaných štátov“. Na druhej strane plán odmietli aj radikálni predstavitelia kosovských Albáncov, ktorí zasa nepripúšťajú iné riešenie ako samostatnosť. „Ja som ani od jednej zo strán neočakával, že začnú vyhadzovať klobúk do vzduchu a kričať: To je ono!“ komentoval postoje autor plánu M. Ahtisaari a dodal, že je veľmi nepravdepodobné, že sa v tejto otázke bude dať posunúť v rokovaní zainteresovaných strán ďalej. Aj slovenský reportér a fotograf Andrej Bán, ktorý región za posledné roky viackrát navštívil, k tomu pripomína: „Srbi a Albánci by mohli sedieť o chlebe a vode trebárs rok, aj tak by už nič rozumnejšie nevyjednali.“

Kosovo a Slovensko

Na rozdiel od novinára A. Bána neviem, ktorý zo slovenských politických lídrov bol v Prištine, Prizrene, Vitene, Klokote, Dečani, Gračanici, Zvečare, Srbici a ďalších kosovských mestách a obciach. V tých, kde teraz žijú menšinoví Srbi, ktorí kedysi boli väčšinou, a v tých, kde teraz žijú väčšinoví Albánci, ktorí kedysi boli menšinou. Postoje slovenských politikov totiž príliš nekorešpondujú s reálnosťou situácie na Kosovom poli, ale akoby boli dôsledkom toho, že na vzťahy Srbov a Albáncov sa pozerajú cez vlastný vzťah k Maďarom. Prirovnávanie Ahtisaariho plánu k Mníchovu, k otvoreniu drogových ciest a obchodu s bielym mäsom, obviňovanie, že príčinou problému bola intervencia NATO, hlasovanie poslancov vo Výbore NR SR pre európsku integráciu za plán a následné spochybňovanie hlasovania nedokazuje poznanie problému, ale ani schopnosť riešenia celej záležitosti. Pripomína to kocúrkovské prostredie jednej z veselohier Jána Chalupku Všetko naopak. Jedna z postáv hovorí: „Kocúrkovo tu, Kocúrkovo tam. Kocúrkovo prekvitá ako nikdy predtým. Ide to v ňom všetko naopak, ale našincovi sa v ňom dobre žije.“ Jasne celú vec pomenoval iba minister zahraničných vecí Ján Kubiš, ktorého vzápätí vystavili na pranier. Pri vecnom postoji SMK a radikálnom vyjadrení SNS je viac ako jasné, čo nás v súvislosti s kosovskou vecou na Slovensku čaká. Využívanie situácie okolo Kosova v prospech vlastných záujmov. Zarazilo, že aj politici, ktorí v roku 1999 súhlasili s preletmi lietadiel NATO nad územím Slovenska, vytiahli kartu obáv zo separatizmu slovenských Maďarov. Aktuálna situácia na Kosovom poli a na Žitnom ostrove sa však nedá vôbec porovnávať.

Je pravda, že do ostrého protikladu sa tu dostali dve demokratické zásady, na ktorých stojí moderný svet. Právo národov na sebaurčenie s nárokom vytvorenia vlastného štátneho útvaru s právom na dodržanie integrity zvrchovanej krajiny. Bude Kosovo precedensom? Nepripomína to však Slovensko v roku 1918? Aj vtedy o hraniciach vlastne rozhodli vtedajší mocní sveta (Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko, Spojené štáty americké), ktorí boli víťazmi vo vojnovom konflikte. Pritom v niektorých vtedajších návrhoch (najmä z Británie a USA) mala byť hranica medzi Slovenskom a Maďarskom severnejšie, ako je tá terajšia. Nepochybne príčinou rozpadu Uhorska, ale aj fragmentácie Juhoslávie na prelome týchto storočí bol nespravodlivý spôsob vládnutia väčšinového a dominantného národa k menšinám, vtedy Maďarov a v prípade Juhoslávie Srbov. Existuje spravodlivé riešenie na Kosovom poli? Analytici pripomínajú, že ho premeškalo Miloševičovo vedenie v roku 1989, keď sa rozhodlo Kosovu zrušiť štatút autonómie. S pribúdajúcimi rokmi sa postupne strácali možnosti spravodlivého a dobrého riešenia. Svätý Tomáš Akvinský spravodlivosť definuje ako stálu schopnosť človeka cez trvalý postoj priznávať každému jeho práva. Nespravodlivosť je potom neuznanie práv jednotlivca alebo spoločnosti. Každé právo jednej osoby je pre druhého záväzkom. Nejde len o to, čo komu dávame, ale i ako sa správame k inému a jeho právam. Preto je nevyhnutný spravodlivý vzťah človeka k človeku v zachovaní všetkého, čo zachová ľudskú dôstojnosť. Ahtisaariho plán to napĺňa. Veľmi priamo to vyjadrila už citovaná historička M. Toma: „Ak Albánci chcú nezávislosť, tak ja nemám právo o tom z Belehradu rozhodovať, alebo im nejako v tom brániť.“ Poučenie pre Slovensko: spravodlivé vládnutie väčšiny voči menšine. Potom bude Versaillská zmluva z roku 1919 (zhodou okolností - o hraniciach sa experti dohodli v marci), potvrdená podpismi v júni 1920 vo versaillskom paláci Grand Trianon, naďalej určovať hraničné rámce krajín v strednej Európe. Múdra starenka v rozprávke to povedala priezračne: Nad nikým sa nepovyšuj, pred nikým sa neponižuj! Určite uznáte, že je to tak.