„Vy a ja vieme, ako niektorí ľudia hovoria, že som iba podplukovník. Nie som teda summa cum laude doctor.“ Túto vetu nedávno vyslovil venezuelský prezident Hugo Chávez pred miliónmi televíznych divákov vo svojej nedeľnej talkshow pod názvom Haló, prezident. A dodal: „Iba skromne pridávam zopár myšlienok.“

Nedávno sa tieto idey pohli doľava vrátane znárodnenia spoločností kontrolovaných zahraničnými investormi, posilnením vzťahov s Iránom a Sýriou a vládnutím za pomoci dekrétov v nasledujúcich osemnástich mesiacoch.

Chávez  odvodzuje svoj vplyv v politickom myslení od Ježiša a Marxa k Trockému a José Carlosovi Mariáteguiovi, peruánskemu marxistickému teoretikovi. V nedávnom prejave vzdal poctu Albertovi Einsteinovi za jeho teóriu relativity a za jeho esej z roku 1940 pod názvom Prečo socializmus?

Čo vlastne znamená „chávizmo“, filozofický náboj inšpirovaný Chávezom?

Aby sme filozofiu aspoň trochu pochopili, vezmime do úvahy Davida Velásqueza, nového prezidentovho ministra ľudovej sily účasti a sociálneho rozvoja - to je jeho skutočný pracovný názov.

Velásquez, bradatý 28-ročný muž, je prvým členom venezuelskej komunistickej strany vymenovaný za ministra, ktorý nesie zodpovednosť za uskutočnenie jedného z najambicióznejších Chávezových projektov: rozšírenie komunálnych rád, vytvorenie nových lokálnych vládnych regiónov, ktoré by sa stali rivalmi municipalít.

Rady sú časťou väčšieho plánu na vybudovanie „socialistických miest“, ktoré sa majú stavať v časti rozbitých mestských slumov Caracasu a Maracaibo.

Niektorí Chávezovii kritici prirovnávajú tento projekt k projektu Pol Pota, ktorý v sedemdesiatych rokoch minulého storočia nechal vyprázdniť Phnom Penh v krvavom úsilí o prebudovanie kambodžskej spoločnosti.

Chávezovi podporovatelia v Kongrese hovoria, že inšpirácia so zriaďovaním rád siaha oveľa ďalej až k Parížskej komúne z roku 1871, krátkodobému úsiliu vládnuť Parížu na základe socialistických ideí.

Parížska komúna? V roku 2007?  

Vo Venezuele, ktorá je v rozmachu aj vďaka vyše tridsiatim miliardám dolárov získaným za predaj ropy do USA v minulom roku, žiadna idea nemusí prepadnúť.

„Je to ako tanier polievky pre baníka,“ hovorí o prezidentovej filozofii Luis Miquilena, bývalý poradca Cháveza.

A dodáva: „Ide o sériu arbitrárnych improvizácií od poslušných priateľov vnútri okruhu.“

Chávizmo bol donedávna výraz  ťažko definovateľný sčasti preto, že Chávez, syn učiteľov, ktorého formálne vzdelanie zahrňuje diplom z venezuelskej vojenskej akadémie a promovací diplom z politológie, absorbuje idey na mnohých miestach.

„Chávez má neuveriteľne vášnivú myseľ,“ hovorí Edgaro Lander, sociológ venezuelskej univerzity. Ako dôkaz Lander poznamenáva prezidentov obdiv k Istvánovi Meszarosovi, obskúrnemu maďarskému marxistickému vedcovi, ktorý vo svojej tisícstranovej knihe Za kapitálom argumentuje, že alternatíva ku kapitalizmu jestvuje.

Chávezove praktické kroky však hovoria viac než jeho literárne inšpirácie. Lander vyvolal nedávno búrku svojou esejou, v ktorej napísal, že vytvorenie jednej Socialistickej strany je predčasné vzhľadom na negatívne spomienky na autoritatizmus, charakterizujúci socialistické vlády minulého storočia.

Iní vidia chávizmo v historickom domácom kontexte.

Áno, Chávez šokoval finančné trhy, keď oznámil znárodnenie hlavnej venezuelskej telefónnej  spoločnosti na výrobu elektriny.

Venezuela však už na tejto ceste bola.

V roku 1950 vojenský vládca Marcos Pérez Jiménez znárodnil tú istú telefónnu spoločnosť. (ďalšia vláda ju zasa o štyridsať rokov neskôr sprivatizovala). Jiménez, podobne ako Chávez, sa vrhol na grandiózne projekty infraštruktúry, akým je napr. Humboldt Hotel, týčiaci sa na kopci Avila nad Caracasom.

V roku 1970 populista Carlos Andrés Pérez znárodnil ropný priemysel a iné strategické sektory. Takisto použil zisky z ťažby ropy na zlepšenie života chudobných ľudí.

Chávez sa však od svojich predchodcov v zásade odlišuje.

Jeho svalnatá zahraničná politika, vrátane spojenectva s Iránom, Bolíviou a teraz so Sýriou a Nikaraguou, vyvoláva spomienky na Fidela Castra. A hoci svojich mediálnych kritikov označuje za „pučistov“, bol to práve on, kto v roku 1992 upútal na seba pozornosť nevydareným pokusom o prevrat.

Za citáciámi z Biblie a z listov Simóna Bolívara nájdeme aj ďalšie vplyvy.

Je to Zelená kniha Muammara Kaddáfího, odmietajúca liberálnu demokraciu, kniha, ktorú si Chávez obľúbil počas služby v armáde.

Mnohí hovoria, že Chávezov ideologický posun je väčšinou kozmetický, že ide o pokračovanie socialistickej rétoriky, ktorá sa zintenzívnila v roku 2002, keď bol Chávez s podporou Bushovej vlády na krátky čas odstavený od moci.

No sú aj takí, ktorí Chávezovo koketovanie so socializmom vidia v čiernych farbách. Keď si historik Manuel Caballero vypočul Chávezovo oživovanie Che Guevarrovej idey vybudovania socializmu vytvorením „nového človeka“, vyvolal rozruch vyhlásením, že veľká časť voličov zvolila Cháveza preto, lebo si želá diktatúru...

Simon Romero, The International Herald Tribune, 24. januára 2007 (krátené)