Existuje rafinovaný spôsob ako riešiť vnútropolitické problémy v zahraničí. Chce to len kus odvahy a politickej prezieravosti a jednou muchou sa dajú zabiť dve rany. Videli sme to už mnohokrát, či už vo filmoch z Hollywoodu alebo v politických rozhodnutiach z Washingtonu.

Turecko čaká tento týždeň veľký medzník v jeho novodobých dejinách. Podľa všetkých náznakov bude minister zahraničných vecí Abdullah Gül zvolený 28. augusta v treťom kole opakovanej voľby za prezidenta republiky. Kým v prvom a druhom kole potreboval dvojtretinovú väčšinu, v treťom kole mu postačí jednoduchá väčšina a v prípade, že všetci poslanci vládnej strany dodržia stranícku disciplínu, jeho zvolenie je isté. (V prvom kole získal 341 hlasov, v druhom 337 a v treťom mu k zvoleniu postačí 267 hlasov.) Tento scenár sa mohol naplniť už v máji, keď v treťom kole mal rovnaké šance zvíťaziť, no obštrukcie opozície voľby zmarili. Predčasné voľby iba posilnili vládnu Stranu spravodlivosti a rozvoja.

Hrozba vojenského prevratu

V čase prvého pokusu o prezidentské voľby armáda varovala, že ak nový prezident svojimi činmi nebude bezvýhradne zachovávať ideály sekulárneho a demokratického štátu, bude to musieť zaňho urobiť ona. Prvé a druhé kolo terajšej voľby Abdullaha Güla už armádni predstavitelia nekomentovali, podľa hlavného veliteľa tureckých ozbrojených síl, generála Yaşara Büyükanıta, všetko už bolo povedané. No deň pred tretím kolom si to rozmyslel (asi predsa len nebolo povedané všetko) a vydal podivné vyhlásenie o centrách zla, ktoré sa snažia rozleptať svetskú povahu republiky. Dodal ešte zopár fráz o pripravenosti armády chrániť  kemalistický odkaz; sociálny, demokratický a právny systém Tureckej republiky.

Ako sa armáda zachová po prezidentských voľbách? Snáď nezvrhne prezidenta už pri inaugurácii, súčasťou ktorej bude i slávnostná vojenská ceremónia. Hádam by bolo slušné  počkať na konkrétne kroky nového prezidenta, šatka na hlave prvej dámy predsa ešte neznamená zánik sekulárneho charakteru Tureckej republiky. 

Kurdský problém

Problém kurdskej menšiny v Turecku je prenesmierne komplikovaná záležitosť. Tak ako aj v mnohých iných podobných prípadoch v oblasti Blízkeho východu (Palestína, Libanon, Kašmír), pričasto sa zjednodušuje na problém terorizmu.

Za práva kurdskej menšiny v Turecku už dlhé desaťročia vedie ozbrojený boj Kurdská strana pracujúcich (PKK). Po malej prestávke, keď po zatknutí jej lídra Abdullaha Öcalana PKK strácala dych, vznik kurdskej polonezávislej entity v Iraku jej dodal novú silu. Zo základní v severnom Iraku začala organizovať útoky do kurdských oblastí Turecka, čo si vyžiadalo obete z radov tureckej armády, bojovníkov PKK i civilného obyvateľstva.

V severnom Iraku má PKK bezpečné útočisko. Jej základne a výcvikové tábory sú pod ochranou administratívy kurdskej autonómie a napriek tomu, že PKK je i na americkom zozname teroristických organizácií, velenie amerických vojsk v Iraku neučinilo doteraz žiaden pokus o ich elimináciu. Kurdská koalícia je príliš dôležitý spojenec na to, aby US Army na PKK siahla. Pritom problém nie je na iracké pomery veľký. Bojovníkov PKK je maximálne 4 000 a možno by stačilo trochu zatlačiť na administratívu autonómie (a na to USA páky majú) a problém by sa „vyriešil“ sám. No netlačí sa, nerieši sa.

Tak sa do riešenia problému chce pustiť turecká armáda. A treba povedať, že pre inváziu do Iraku má väčšiu podporu tureckých občanov než pre tzv. „obranu ideálov sekulárneho štátu“. Výzvy na začatie operácií proti PKK zo strany armády k vláde už početne prečíslili výzvy na ochranu sekulárneho štátu.

Turecká armáda má pri hraniciach s Irakom sústredenú jednotky so silou minimálne 150 000 vojakov (hovorí sa až o 250 000) a ich velenie sa len tak trasie ukázať svoje schopnosti. Malé šarvátky proti kurdskej gerile idú vojakom akurát nesmierne na nervy, proti pohyblivým partizánskym jednotkám nie je mohutná vojnová mašinéria to najvhodnejšie - ak sa jej velenie chce vyhnúť stratám na civilnom obyvateľstve, podobným genocíde.

Tak trochu zavrtieť Irakom

Riešenie situácie po prezidentských voľbách sa samo natíska. Aby armáda nebola znepokojená osudom sekulárneho systému v krajine, treba ju niečím zamestnať. Vysokí vojenskí predstavitelia (a netýka sa to len tureckej armády) vždy radšej plánovali vojenské operácie než štátne prevraty. Mnoho vojenských prevratov malo svoj pôvod vo frustrácii znudených dôstojníkov, ktorí za celú dobu svojej služby vlasti nezažili žiadnu vojnu. To síce nie je prípad Turecka, tam mali vojaci vždy výsostne politický dôvod k prevratu, skôr latinskoamerických krajín, no pre prevraty sa dá nazvať príznačným. Vojakom treba dať vojnu, veď na to sú. Je jedno akú a proti komu, len nech majú dobrý pocit. Vojaci budú istotne radšej brániť vlasť proti kurdským teroristom, než proti vlastnej vláde.

Situácia na turecko-irackej hranici eskaluje už dlhé mesiace, ba roky. Už niekoľkokrát sa vyostrila a potom upokojila. No možnosť masívnej tureckej vojenskej intervencie do Iraku nikdy nebola taká veľká, ako teraz. Pretože teraz to už nebude iba riešenie problému s útokmi PKK z Iraku, teraz to už bude i riešenie problémov v Ankare.

Samozrejme, sú aj iné možnosti. Nikto netvrdí (ale ani nevylučuje), že hneď po stredajšom zvolení Abdullaha Güla pošle vláda armádu do Iraku. Ba dá sa povedať, že je to skôr nepravdepodobné. Ale je to pravdepodobnejšie ako vojenský prevrat.

No vyvstáva problém: čo má byť cieľom invázie? Zničenie základní PKK? A čo keď ich okrem teroristov budú brániť aj iracko-kurdskí pešmergovia? To sa rovná konfliktu s Irakom. Z protiteroristickej operácie sa stane regulárna vojna proti Iraku. USA sa to isto nebude páčiť. Severný Irak je z ich pohľadu najbezpečnejšia časť Iraku (nejaké teroristické útoky na Turecko sú im asi ukradnuté) a nestoja o zásah spojenca proti spojencovi. Treba preto vystihnúť tú najlepšiu mieru. Aby to USA nenarobilo v Iraku príliš veľa problémov, rozsah operácie musí byť čo najmenší, no aby to armádu uspokojilo, nesmie byť zasa príliš malý. Aby sa po skončení operácie armáda neodškodnila prevratom.

No netreba sa báť, Recep Tayyip Erdoğan už dokázal onakvejšie veci, isto nájde najlepšie riešenia. Len tak trochu zavrtieť Irakom.