Krátko po vstupe Avigdora Liebermana do izraelskej vlády sa s týmto charizmatickým predstaviteľom krajnej pravice v októbri stretol Javier Solana. Trochu sa porozprávali a šéf zahraničnej politiky EÚ po stretnutí vyhlásil: „Povedal som mu, že v zásade nesúhlasím s ničím z toho, čo hovorí, ale musíme sa rozprávať s každým."

Zo strany Solanu, ktorý je známy svojím viac ako diplomatickým slovníkom, to bolo naozaj chlapsky tvrdé konštatovanie. Nový izraelský vicepremiér na Solanu bezstarostne žmurkol a odpovedal: „Dúfam, že toto je prvé, a nie posledné stretnutie.“

Schôdzka týchto dvoch mužov pripomínala nevydarené prvé rande, na ktorom si žena v duchu hovorí 'bože, ten je nechutný’, aby jej na záver chlapík nezainteresovane oznámil: „Zavolám ti.“

Haider a Le Pen sú amatéri

Liebermanov jesenný turbulentný nástup vydesil nielen medzinárodné spoločenstvo, ale aj umiernených Izraelčanov. Oprávnene. Niektorí si spomenuli na Jörga Haidera či Le Pena, hľadali analógie a prišli k skľučujúcemu záveru, že na rozdiel od Liebermana sa Le Pen do exekutívy nikdy nedostal a Haider bol oproti nemu smiešnou komiksovou postavičkou.

Od politika, ktorý disponuje výkonnou mocou, sa potichu očakáva, že nebude verbalizovať svoje radikálne postoje. Tak to napokon urobil Haider, ktorého správanie pozorne monitorovali práve izraelskí politici.

Osvedčenú stratégiu sa neoplatí meniť

Liebermanova sila však spočíva práve v tom, že toto očakávanie nenapĺňa a patrične nahlas vyjadruje nevyslovené myšlienky značnej časti izraelského obyvateľstva. Kedysi chcel bombardovať palestínske obchodné centrá a palestínskych väzňov plánoval spláchnuť do Mŕtveho mora. Po októbri 2006 je decentnejší a milou analógiou s Norimberskými procesmi propaguje iba popravu arabských členov izraelského parlamentu a tiež totálne oddelenie izraelských Arabov a Židov. V novembri 2006 hovoril o tom, že by bolo prospešné pozabíjať lídrov Hamasu a obsadiť hranice Gazy s Egyptom. V prípade lídra strany, ktorá má v oficiálnom programe transfer častí Izraela s prevahou arabského obyvateľstva pod Palestínsku samosprávu výmenou za pričlenenie veľkých okupovaných území k Izraelu, to však nijako neprekvapuje.

Napriek tomu, že Avigdor Lieberman aj po prevzatí ministerskej funkcie pokračuje v agresívnych vyhláseniach, začiatkom decembra dostal tiché požehnanie od židovských lídrov v USA, ktorí jeho vystupovanie predtým označovali za „príšerné a provokatívne“. Abraham Foxman, riaditeľ Ligy proti hanobeniu, ktorá sa angažovala aj v prípade prominentného antisemitu Mela Gibsona, vyhlásil: „Odkedy sa stal súčasťou vlády, nevidím na jeho vyhláseniach nič extrémistické.“

Cesta na výslnie

Čo umožnilo tomuto extrémistovi uchopiť moc? Primárne za tým stojí skutočnosť, že Izrael vždy potreboval silného vodcu. Olmert má na rováši nepodarenú prázdninovú vojnu s Hizballáhom, ako líder zlyhal na celej čiare a verejná mienka ho považuje za slabocha, čo sa pochopiteľne prejavilo výrazným poklesom preferencií jeho strany Kadima.

Avigdor Lieberman profituje z toho, že pre svoju voličskú základňu predstavuje symbol nadradeného náčelníka či archetyp neohrozeného bojovníka.

Spasiteľ Avigdor

Liebermanovmu vzostupu napomohol aj vývoj demografickej situácie. Kým v roku ‘94 tvorili obyvateľstvo Izraela židia z 81,5 percenta, v súčasnosti je to približne 77,2 percenta – popritom populácia Arabov pomaly narastá a napätie v krajine taktiež. Okrem toho sa od roku 1990 do Izraela prisťahoval asi milión Rusov, resp. obyvateľov bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí tvoria najpočetnejšiu skupinu imigrantov i napriek tomu, že nemalý počet z nich sa napokon vrátil do krajiny, pretože Izrael nenaplnil ich očakávania a predstavy. Práve vďaka masívnemu prílevu imigrantov z bývalého ZSSR, ktorí sami trpia pocitom občanov druhej kategórie a sú zvyknutí na autoritatívny štýl vlády, môže extrémista Lieberman zohrávať takú úlohu na politickej scéne, ktorá by mu v minulosti len ťažko prináležala.

Lieberman sám seba prezentuje ako jediného politika, ktorý má dostatok odvahy na to, aby nielen predkladal riešenia, ale ich aj realizoval. Ak Izrael nezničí iránska bomba, skolabuje pod medzinárodným tlakom, varuje mesiáš.

História dostatočne zreteľne ukazuje, že na samozvaných záchrancov si treba dávať pozor. Môj obľúbený glosátor to šarmantne zhrnul slovami:

„Extrémne metódy, ktoré vniesol Lieberman do izraelskej politiky, signalizujú, že izraelský štát je v riadnych sračkách. Tak ako v nich bolo nacistické Nemecko v 30. rokoch.”

Od slov k činom

Kým vo voľbách v roku 2006 skončila Liebermanova strana Israel Beitenu tesne za Likudom až na piatom mieste, za necelý rok sa preferencie voličov presunuli od centristickej Kadimy a ľavicovej Strany práce k pravici, resp. krajnej pravici. V prieskumoch zaberá prvú pozíciu pravicový Likud Benjamina Netanjahua nasledovaný Liebermanovou stranou.

Avigdor Lieberman tak na jeseň využil Olmertovu bezmocnosť a svojím detským šarmom si vydupkal post vicepremiéra i kreslo na čele novovytvoreného rezortu pre strategické hrozby. Najnovšie sa dožaduje vlády národnej jednoty, ktorá by odrážala práve zmeny mocenských pomerov na izraelskej politickej scéne.

Avigdor Lieberman naposledy vzbudil rozruch vyhlásením, že Izrael si to bude musieť s Iránom rozdať na vlastnú päsť.

„Iráncom sa budeme musieť postaviť sami, pretože Izrael nemôže zotrvať so zloženými zbraňami a trpezlivo čakať, kým Irán vyvinie nekonvenčné zbrane."

V posledných týždňoch sa vyostrila komunikácia medzi Liebermanom a ministrom Perecom. Je to pochopiteľné - Perec je ľavičiar a predovšetkým minister obrany. Ako som už spomínala, Lieberman svoje slová rád premieňa na činy - a v tomto prípade by sa bez ministerstva obrany nezaobišiel. Ak by došlo k predčasným voľbám alebo k vytvoreniu vlády „národnej jednoty“, je možné, že by rezort obrany obsadil buď sám Lieberman alebo politik naklonený myšlienke priamej konfrontácie s Iránom.

Všetko, čo ste chceli vedieť o Avigdorovi Liebermanovi, ale báli ste sa opýtať

Avigdor Lieberman má dva sny. Sny, ktoré boli nerealizovateľné v čase jeho vstupu do vlády.

Vizionár Lieberman však svojim ideám verí a ak bude mať príležitosť, existuje nenulová šanca, že ich premení na skutočnosť.

Súčasne so vstupom do exekutívy Lieberman predložil návrh zákona, ktorým by sa štátne zriadenie Izraela zmenilo na prezidentský systém. Touto požiadavkou podmienil svoju účasť vo vláde, médiá však tejto udalosti nevenovali veľkú pozornosť. Návrh zákona síce podporila tesná väčšina ministrov, v tom čase ale bolo zjavné, že nemá šancu uspieť. Okrem toho sa medzičasom alfa-samcovi Moshemu Kacavovi podarilo úrad prezidenta totálne zdiskreditovať, preto by bolo lepšie, keby Lieberman vedúcu funkciu nanovo zadefinoval - Izrael by mohol mať napríklad kancelára alebo führera.

Malá odbočka do USA

Prezidentský systém je fantastická vec a George Bush zatiaľ tie najväčšie esá ešte nevytiahol.

V Spojených štátoch má prezident právo vetovať legislatívu a hoci môžu zákonodarcovia veto prehlasovať, potrebujú na to dvojtretinovú väčšinu. Čo si budeme hovoriť, tá súčasná tesná väčšina demokratov nie je žiadne terno. Bush na rozdiel od predchádzajúcich prezidentov, ktorí vetovali desiatky zákonov, právo veta použil zatiaľ jeden jediný raz. Je vidno, že k tejto kráľovskej výsade pristupuje s úctou a necháva si ju na špeciálne príležitosti. Keď povie, že on tých vojakov do Iraku pošle, mali by sme mu teda naozaj veriť.

Pri písaní tohto článku som narazila na Liebermanov blog na portáli denníka Jerusalem Post a jeho príspevok, v ktorom sa vyznáva z túžby začleniť Izrael do Európskej únie a NATO. Znie to ako zlý vtip, napriek tomu sa na to pozrime ako na žáner politickej fikcie - ak by Izrael vstúpil do EÚ a NATO, znamenalo by to významný a nevratný príspevok k polarizácii sveta. Dvaja spojenci sú vždy lepší ako jeden, to je triviálna matematika Avigdora Liebermana:

„Dnešný svet je rozdelený hodnotami. Na jednej strane je slobodný demokratický svet a na druhej strane je radikálny, fundamentalistický svet. Môžeme mať s Európou a medzinárodným spoločenstvom nezhody v oblasti zahraničnej politiky, ale zdieľame rovnaký systém hodnôt, ktorý je terčom radikálnej fundamentalistickej vojny voči Západu. Obrovským nebezpečenstvom v tomto globálnom konflikte je, že čelíme iracionálnym hráčom."

Lieberman tvrdí, že svet si zvykol na skutočnosť, že moslimovia reagujú násilím. Pápežov prejav,  karikatúry proroka Mohameda, práce na jeruzalemskej mešite al-Aksá - reakcie moslimského sveta boli prudké, v niektorých prípadoch odsúdeniahodné, ale ešte stále neprekročili istú diskriminačnú hranicu.

Ak by však Lieberman uchopil moc a rozpútal širší konflikt, budeme s oneskorením niekoľkých desaťročí sledovať expandujúcu špirálu násilia, na počiatku ktorej stál Hitler. V takomto prípade by nám zostávalo už len modliť sa, aby sa na scéne nevynoril Ali Agca v aktualizovanej verzii. Predsa len je dnes trochu iná doba.