JeToTak.sk - úvodná stránka

Výber z blogov

Propaganda sú tí druhí

V roku 1953 vypukli v bývalom východnom Nemecku nepokoje. Bertolt Brecht ako reakciu napísal báseň Riešenie. Vedenie krajiny lamentovalo, ...

[Richard Filčák]

Fraškovitý pokus o puč, dobre zorganizovaná represia

Neskoro večer 15. júla sa počas niekoľkých hodín udial zinscenovaný pokus o prevrat. Prevrat jednomyseľne odsúdili parlamentné strany, ...

[Joachim Becker]

Podat ruku nebo strhnout do propasti?

Před pár dny média přinesla zprávu o muži muslimského vyznání, který ve Švédsku odmítal potřást kolegyním v zaměstnání rukou, ...

[Vendula Filipova]

Vznik problému palestínskych utečencov v rokoch 1947-1949: Medzi mýtmi a skutočnosťou

Kríza žánru | Svet | Emanuel Beška | 22.03.2013

_ma_small

Palestínski utečenci predstavujú jednu z najkomplikovanejších otázok dodnes prebiehajúceho blízkovýchodného konfliktu. V tejto súvislosti je zásadné poznať okolnosti, za akých tento pretrvávajúci problém koncom štyridsiatych rokov 20. storočia vznikol.

Postoje k vzniku palestínskeho utečeneckého problému možno rozdeliť do troch kategórií. Prvou je oficiálne izraelské tvrdenie, že Arabi poslúchli výzvy arabských vlád na odchod, aby sa po krátkom víťaznom ťažení vrátili naspäť. Na opačnej strane stojí názor, že zrod utečeneckej otázky bol dôsledkom pripraveného a vo vhodnej chvíli zrealizovaného plánu na vyčistenie územia Izraela od pôvodného arabského obyvateľstva. Niekde medzi tým sa nachádza téza, že utečenecká otázka vznikla ako dôsledok vojny, bez arabských výziev a bez izraelského plánu. Postupne sa stručne zmienime o všetkých troch názoroch.

Problém palestínskych utečencov v slovenskom a českom kontexte

    Oficiálna izraelská verzia hovorí, že veľká časť palestínskych Arabov opustila svoje domovy na výzvy arabských vodcov vysielané rozhlasovými stanicami z okolitých arabských metropol. S podobnými tvrdeniami sa môžeme dodnes stretnúť v rozličných publikáciách či vyjadreniach vysokoškolských pedagógov a odborníkov na zahraničnú politiku. Ako príklad uvediem niekoľko z nich:  

     V knihe Židé – dějiny a kultura, ktorú vydalo Židovské múzeum v Prahe, sa píše: „Z Izraelem spravovaného území odešly z obav z dalšího vývoje i pod vlivem arabské propagandy desítky tisíc Palestinců, ...“ (Sadek, Vladimír: Židé – dějiny a kultura. Praha, 1997. s. 33.) 

     Odborník na zahraničnú politiku a v súčasnosti poslanec za MOST – HÍD František Šebej zas v jednom zo svojich článkov píše: „Odhaduje sa, že v roku 1947 odišlo z domovov na území práve vzniknutého štátu Izrael na popud jeruzalemského muftího Amina al-Husajního ... alebo bolo vyhnaných asi 400 až 600-tisíc palestínskych Arabov. ... Tí, ktorí výzvu neuposlúchli a zostali v Izraeli, sú dnes občanmi Izraela ...“ (František Šebej: Bude mier v Palestíne? .týždeň, 2/2008, 7. januára 2008 [http://www.tyzden.sk/kriticka-priloha/bude-mier-v-palestine.html])

     Ivo Samson, riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií Ministerstva obrany, na prednáške v Banskej Bystrici povedal: „... Je tu obrovský problém, kto sú to utečenci. Existuje 750-tisíc utečencov, ktorí opustili dnešný Izrael. Väčšina z nich sa očividne rozhodla pre odchod preto, lebo arabská propaganda ich vyzývala, aby odišli a nezavadzali arabským vojskám, aby vyčistili  Izrael. Ale opäť to nie je jednoznačné, pretože mnohí z nich boli vyhnaní, aj keď nie väčšina.“ (Samson, Ivo: Prednáška, Banská Bystrica, 9.12.2011, Piatok, 18:00. [http://www.milost.tv/m/A8XEuByyi])

Rozhlasové vysielanie

     Ako som už spomínal predtým, oficiálna izraelská verzia hovorí, že veľká časť palestínskych Arabov opustila svoje domovy na výzvy arabských vodcov vysielané rozhlasovými stanicami. Na prelome 50. a 60. rokov historici Walíd al-Chálidí (v anglickom prepise Walid Khalidi) a Erskine Childers, nezávisle od seba, prešli zbierky odposluchov arabského a sionistického rozhlasového vysielania z obdobia prvej arabsko-izraelskej vojny, zozbierané monitorovacími stanicami BBC a CIA na Cypre. Walíd al-Chálidí preskúmal tiež archívy Arabskej ligy, Najvyššieho arabského výboru a iné zdroje. Obaja historici došli k zhodným záverom a presvedčivo tak dokázali, že nijaké rozhlasové výzvy na evakuáciu v arabských rozhlasových vysielaniach neodzneli. Walíd al-Chálidí neskôr výsledky svojho výskumu zhrnul takto:

 1. Nachádza sa tam nespočetné množstvo vysielaní sionistických rádií, ktoré svedčia o úmyselnej psychologickej vojne proti Arabom. 2. Nie je tam ani jeden prípad arabského príkazu na evakuáciu alebo náznak takéhoto príkazu. 3. Nachádza sa tam pôsobivý rad explicitných arabských príkazov [adresovaných] palestínskym Arabom, aby neustupovali a zostali vo svojich mestách a dedinách. ... 6. Dokonca aj v najťažších časoch arabské vysielania bagatelizovali sionistické zverstvá. (Journal of Palestíne Studies, Vol. 18, No. 1, Special Issue: Palestine 1948 (Autumn, 1988), pp. 57-58.)

 Prvýkrát boli tieto informácie publikované v júli 1959 v časopise Middle East Forum, ktorý vydávala American University of Beirut. Walíd al-Chálidí tu tiež uvádza, že počas celého roku 1948 sa o evakuačných príkazoch nevyjadril nikto zo sionistických predstaviteľov ani médií. Prvýkrát sa objavili až roku 1949 v dvoch brožúrach revizionistu Dr. Josepha Schechtmana vydaných pod hlavičkou Israeli Information Center v New Yorku. Ďalší argument, ktorý proti „rozhlasovej teórii“ zaznieva, je strategického charakteru a dobre ho zhrnul izraelský historik Simha Flapan: Z hľadiska vojenskej logistiky tvrdenie, že palestínske arabské vedenie vyzývalo arabské masy na opustenie svojich domov, aby otvorili cestu útočiacim vojskám, nech sa vzápätí môžu vrátiť a podieľať sa na víťazstve, nedáva vôbec žiadny zmysel. Arabské armády, prichádzajúce z veľkých vzdialeností a operujúce v arabských oblastiach v Palestíne alebo z nich, potrebovali pomoc miestneho obyvateľstva kvôli strave, palivu, vode, doprave, ľudskému potenciálu a informáciám. (Flapan, Simha: The Birth of Israel. New York, 1990, p. 85.) Po vyše polstoročí od výskumu al-Chálidího a Childersa by už bolo načase, aby sa tvrdenia o rozhlasových vysielaniach stratili z verejnej diskusie o palestínskej otázke. Alebo, ak má niekto dôkazy o opaku, aby ich vytiahol na svetlo sveta.

 V dôsledku vojny

      Jedným z hlavných zástancov tohto prístupu bol izraelský historik Benny Morris. Ten patrí medzi tzv. nových historikov, ktorí sa v osemdesiatych rokoch začali kriticky zaoberať zdedenými mýtmi okolo založenia štátu Izrael. Dospel k záveru, že „palestínsky utečenecký problém sa zrodil v dôsledku vojny, nie úmyselnej politiky, či už židovskej alebo arabskej. Bol prevažne vedľajším produktom arabských a židovských obáv a vleklých a urputných bojov, ktorými sa vyznačovala prvá izraelsko-arabská vojna; ...“ (Morris, Benny: The Birth of the Palestinian Refugee Problem, 1947-1949. Oxford, 1990, s. 88.) Neskôr však Benny Morris očividne zmenil názor. V rozhovore pre Haaretz, ktorý bol uverejnený 8. 1. 2004, najprv vymenoval viacero masakrov arabských civilistov (ich počet vyčíslil na 24) a potom dodal: To nemôže byť náhoda. Je to schéma. Zjavne mnohí dôstojníci, ktorí sa zúčastnili na operácii, porozumeli, že vyháňací rozkaz, ktorý dostali, im dovolil vykonať tieto akcie, za účelom podnietiť obyvateľov vydať sa na cesty. Faktom je, že nikto za tieto vraždy nebol potrestaný. Ben-Gurion celú záležitosť ututlal. Kryl dôstojníkov, ktorí tie masakry spáchali. Benny Morris v spomínanom článku túto politiku schvaľuje: „Bez vykorenenia 700,000 Palestínčanov, by Židovský štát nebol býval vznikol. Bolo nevyhnutné ich vyhnať. Nebolo inej možnosti, okrem vypudenia obyvateľov.“ (Morris, Benny: Survival of the Fittest. In: Haaretz, 8.1.2004. [http://www.logosjournal.com/morris.htm  (http://www.counterpunch.org/2004/01/16/an-interview-with-benny-morris]).

 Vyhnanie Arabov

     Arabi od počiatku zastávajú názor, že Palestínčania neodišli dobrovoľne a boli vo veľkej väčšine prípadov vyhnaní. Tiež sú presvedčení, že vyhnanie miestneho obyvateľstva bolo dopredu pripravené a naplánované. Môžeme sa teda pozrieť, ako vyzeral postoj významných sionistických predstaviteľov k riešeniu otázky arabského obyvateľstva. Theodor Herzl, zakladateľ politického sionizmu, sa roku 1902 pokúsil predostrieť osmanskému sultánovi návrh dohody, na základe ktorej mal sultán Abdülhamid II. dať Palestínu do správy Židovsko-osmanskej pozemkovej spoločnosti (ŽOPS). Keďže osmanský panovník síce bol ochotný prijať židovských utečencov v Osmanskej ríše, ale s výnimkou Palestíny, Herzl nakoniec návrh nepredložil. Podstatný je tretí článok navrhovanej dohody. Na jeho základe by ŽOPS mala právo vyvlastňovať pozemky v Palestíne a vymeniť ich za „pozemky rovnakej rozlohy a kvality získané [ŽOPS] v iných provinciách a oblastiach Osmanskej ríše“. (Khalidi, Walid: The Jewish-Ottoman Land Company. In: Journal of Palestine Studies, Vol. 22, No.2 (Winter, 1993), p. 44.) V podobnom duchu sa už Herzl vyjadril o pár rokov skôr vo svojom denníku, keď napísal: „Mali by sme sa pokúsiť dostať nemajetné obyvateľstvo za hranice tak, že im zabezpečíme zamestnanie v tranzitných krajinách, zatiaľ čo im zabránime sa zamestnať v ich krajine.“ Ďalej dodal: „Proces vyvlastnenia aj odstránenie chudobných musí byť zrealizované diskrétne a obozretne.“ (Masalha, Nur: Expulsion of the Palestinians. Washington D.C.: Institute for Palestine Studies, 2001, p.9.)

 Ben-Gurion, prvý predseda izraelskej vlády, sa viackrát vyslovil v prospech núteného vysídlenia palestínskych Arabov. Urobil tak napríklad rok po vydaní správy Peelovej komisie  (1938): „Podporujem nútený presun. Nevidím na ňom nič nemorálne.“ Moše Šaret – budúci minister zahraničných vecí a premiér Izraela – v roku 1944 povedal: „Keď bude zriadený Židovský štát, je veľmi pravdepodobné, že výsledkom bude odsun Arabov.“ (Morris, Benny: Righteous Victims. New York: Vintage Books, 2001, s. 253-254.)

Je nepochybné, že otázka zbavenia sa domorodej populácie sa často vyskytovala v sionistických diskusiách. Otázka však znela, či sa premietla do reálnej politiky počas vojny v rokoch 1948-1949. Mnohí historici, ako napr. Walíd al-Chálidí, Nur Masalha, Norman G. Finkelstein, a od roku 2004 už aj Benny Morris, sú presvedčení, že áno. Napĺňanie tohto scenára sa začalo v apríli 1948. Potom, čo neuspel Plán Gimmel (Plán C), Ben Gurion rozhodol o realizácii Plánu Dalet (Plán D). Text oboch možno nájsť v anglickom preklade v Journal of Palestine Studies (Autumn, 1988, pp. 4-33). Ten viedol k potlačeniu odporu palestínskych Arabov, vyhnaniu niekoľko stotisíc Palestínčanov a obsadeniu území nad rámec tých, ktoré Izraelu pridelila rezolúcia Valného zhromaždenia OSN (a to všetko ešte pred vyhlásením štátu Izrael a vypuknutím vojny medzi susednými arabskými štátmi a Izraelom). V rozpore so všeobecným presvedčením napr. egyptská vláda nebola až do 12. mája (štyri dni pred začatím arabsko-izraelskej vojny) rozhodnutá, či vstúpi do vojny, alebo nie. Až príval utečencov, tlak vlastného obyvateľstva a obavy, že Židia ovládnu celú Palestínu alebo si ju rozdelia s Jordánskom, ju prinútil tak urobiť. Viaceré arabské štáty len nedávno získali samostatnosť, v mnohých mali koloniálne mocnosti ešte stále silné pozície. Ich predstavitelia si boli vedomí veľkých problémov vo svojich krajinách. Vidiac neadekvátnosť vlastných ozbrojených síl snažili sa konfliktu vyhnúť. Plán Dalet mal za cieľ vytvoriť novú realitu a zmeniť situáciu tak, aby už nebola možná cesta späť. Práve jeho dôsledkom bola intervencia nepripravených a nejednotných arabských štátov. V tejto súvislosti sa často môžeme stretnúť so známym mýtom o víťazstve izraelského Dávida nad arabským Goliášom. Realita je však taká, že celkový počet vojakov, ktorý do konfliktu vrhli arabské štáty, bol podstatne nižší ako počet vojakov na izraelskej strane. Pre Izrael bol mýtus o rozhlasových vysielaniach veľmi výhodný, pretože mu umožňoval stavať na ňom svoj odpor voči repatriácii utečencov. Vinu za utečencov kládol na plecia arabských krajín, a podľa jeho názoru tento problém  mali  aj ony riešiť. (Shlaim, Avi: The Iron Wall. New York; London: W.W. Norton & Com pany, 2001, p. 58.) Toto naďalej dobre slúži svojmu pôvodnému účelu.

 Arabsko-izraelský konflikt je veľmi zložitý problém. Na Slovensku je však k dispozícii len minimum serióznej literatúry, ktorá by sa mu venovala. To potom umožňuje manipulácie a dezinformácie,  ktoré si čitatelia novín alebo televízni diváci nemajú s čím skonfrontovať.

Autor je arabista a špecialista na Blízky východ. Pracuje v Ústave orietalistiky SAV

Bookmark and Share

Hodnotenie

8

Tento článok zatiaľ hodnotilo 90 čitateľov

Ako funguje hodnotenie článkov?

Diskusia

Naposledy pridaný: 30.03.2013 (fasařík)

Diskusia k článku obsahuje 29 príspevkov


Video

Varoufakis: Capitalism will eat democracy unless we speak up vačší format, videoarchív


Fotoreport

Výstava v átriu

Čoskoro otvoríme našu fotogalériu.

Occupy Wall Street
Occupy Wall Street 5 Occupy Wall Street 4 Occupy Wall Street 3 Occupy Wall Street 2 Occupy Wall Street 1
Kreacionistické múzeum Petersburg (5) Kreacionistické múzeum Petersburg (4) Kreacionistické múzeum Petersburg (3) Kreacionistické múzeum Petersburg (2) Kreacionistické múzeum Petersburg (1)

Copyright © 2007 - 2016 jeToTak.sk. Všetky práva vyhradené. ISSN 1337-8872

Využívame spravodajstvo z databázy ČTK, ktorej obsah je chránený autorským zákonom. Prepis, šírenie, či ďalšie sprístupňovanie tohoto obsahu či jeho častí verejnosti,
a to akýmkoľvek spôsobom je bez predchádzajúceho súhlasu ČTK výslovne zakázané. Copyright (2003) The Associated Press (AP) - všetky práva vyhradené.
Materiály agentury AP nesmú byť ďalej publikované, vysielané, prepisované alebo redistribuované.

Design by MONOGRAM and Maroš Schmidt, Technology by MONOGRAM – TYPO3 Specialist