Po komédii Good bye, Lennin!, ktorá sa vysmievala z komunistického systému, no predovšetkým sa pohodlne zviezla na nemeckej vlne ostalgie ukájajúcej sa v spomienkach na imidž pohára od uhoriek či na pionierske pesničky, nakrútili nemeckí filmári veľmi odvážny film Život tých druhých. Je z obdobia, keď Berlínsky múr netušil, že z neho bude výkladná skriňa na Charlie Pointe a keď puberťáci zo Sonnenallee pri tom múre počúvali Jimiho Hendrixa, ale na prepašovaných platniach.

Snímka nedávno ocenená Oscarom za najlepší cudzojazyčný film je (ďalšou) poctou Orwellovi. No aj samotní Nemci sa nedôverčivo pýtajú: aký je kľúč k Oscarovi? Prečo si ho odniesla ponurá freska z bývalej Nemeckej demokratickej republiky, a nie napríklad Babel?

(A prečo si v minulosti Oscara v tejto kategórii odniesol svěrákovsky roztomilý Kolja, a nie Hřebejkov Musíme si pomáhať z 2. svetovej vojny, s témou fašizmu a s ukrývaním Židov či české Želary, tiež z obdobia nacistickej okupácie Československa?)

Rozbalí si darčeky a potom pravdepodobne súložia

Aj takýto záznam si našiel divadelný dramatik Georg Dreyman vo svojom spise. Do písacieho stroja ho vyťukal agent Stasi Gerd Wiesler, ktorého úlohou bolo sledovať Dreymana. Sliediť, zapisovať, donášať, žiť život toho druhého – niečo vám to pripomína? Klídek, na Slovensku sme sa filmu, ktorý by sa venoval štyridsiatim rokom totality, ešte nedočkali. Mimochodom, v tomto sme unikát. Už aj Rumuni majú za sebou minimálne dve snímky zaostrené na život v komunizme, ktoré zaujali aj na medzinárodných festivaloch.

Film s ťaživou atmosférou so záverečným dramatickým zvratom od nemeckého režiséra Floriana Henckela von Donnersmarcka je vystavaný na vzťahu pozorujúceho a pozorovaného počas komunizmu v NDR. Je to vzťah nerovnocenný, Stasi agent vie o tom druhom všetko - od pracovných povinností až po jeho sexuálny život s tragickou postavou herečky Christy Marie.

Dreyman nevie o úradníkovi Stasi nič. Ani to, že existuje, ani to, že si ostrúhanou ceruzkou zapisuje časy, miesta, tváre. Kým Dreyman píše básne, Wiesler skladá jednu veľkú poému. O Dreymanovi, samozrejme. Lenže nie je to také čierno-biele, ako taká téma môže ľahko evokovať.

Pri Oscarovi určite najviac zavážil príbeh, pretože z formálnej stránky by sa našli medzi nominovanými filmami väčšie ryby. Tú tému potrebuje nielen nemecká spoločnosť – vidieť tých druhých, kohokoľvek si za ten pojem dosadíme, „aj“ ako ľudí, nielen objekty mechanického pozorovania alebo ako chladné nástroje na výkon moci. Zvrhlo temná atmosféra snímky v sebe koncentruje zlo, aké v sebe nosí jediný príkaz na sledovanie a jediný udavačský zápis. Osudy všetkých spája cynická špirála zúfalstva – politikov, ktorí moc majú, no využívajú ju najmä na šírenie atmosféry strachu, herečiek, ktoré túžili po publiku, a preto si z tej moci skúšali trochu odhryznúť, aj disidentov, ktorí žili v 24-hodinovej paranoii.

Life of the Others, ok?

Klasická schéma dobrých domácich hrdinov a zlých votrelcov je v Živote tých druhých narušená. Režisér sa rozhodol pre odvážny, nedogmatický prístup k náročnej téme.

Niektorí nemeckí filmoví kritici tento prístup odsudzujú, pretože podľa nich „očividne upustil od historickej autenticity a narába s DDR fantazijne“. Režisér Florian Henckel von Donnersmarck mal v čase pádu Berlínskeho múru 16 rokov a, čo je  nielen zaujímavé a kuriózne, ale aj niečo vysvetľuje – pochádza zo západného Nemecka.

No ceny závisia aj od šťastia, teda od náhody a tá od správneho načasovania. Američania vraj pri Živote tých druhých majú pocit, že sledujú príbeh o nich, keďže ho vnímajú cez prizmu takzvaného boja proti terorizmu a cez nutričné vyživovanú otázku amerického patriotizmu. „Nespoznávajú v ňom nás, ale opäť seba,“ komentovali oscarovú cenu v denníku Frankfurter Rundschau. Znamená to, že Američania sa narcisticky sledujú vo filme o Nemcoch? Niečo na tom bude, ako inak si logicky vysvetliť, že Hollywood sa rozhodol prefilmovať Život tých druhých do vlastnej verzie, teda pekne v americkej angličtine, s kasovými tváričkami a režisérom Anglického pacienta Anthonym Minghellom na čele. OK?

Koliba a iní nepriatelia

Thriller o východnom Nemecku je filmársky debut režiséra so západného Nemecka. S trochou fantázie je to, ako keby Rakúšania nakrútili film o ŠtBákovi nasadenom na Dominika Tatarku, čo znie na prvý pohľad absurdne.

Keďže dokumenty o nacizme a komunizme na Slovensku nakrúcala Češka Kristína Vlachová, stav vecí poukazuje na to, že slovenským režisérom sa do totalitnej minulosti nechce. Museli by byť totiž nezaťažení rodinnými tragédiami, ktoré komunistický systém tak štedro nadeľoval, bez strachu, bez hnevu a bez bublajúceho masla na hlave. Je už na Slovensku správna klíma? Dozrel ten čas, alebo už prezrel? Život tých druhých nenesie len bremeno viny, hľadí ďalej, niekam za roh – bližšie k porozumeniu.

Na Slovensku sa okrem spoločenskej klímy môžeme vyhovárať aj na filmárske podmienky. História nemeckej kinematografie je predsa len inde – im nezmizli filmové ateliéry Babelsberg ako nám Koliba. Oni múr rúcali, my sme ho stavali, odstrihli polku hymny a slovenská kultúra? Tancovala si pohansky na zelenej lúke a do bubnov mala udierať Matica Slovenská. Koliba bola fajn „vodvaz“ pre privatizačných pirátov.

Život tých druhých podkopáva kategórie „my a tí druhí“. Tie fungujú v rétorike vodcov, demagógov a v psychológií más, ale na úrovni konkrétnych ľudských životov sa každé vykonávanie nenávistného príkazu môže zvrtnúť na osobné sympatie a teda pôsobiť subverzívne tým, že podkopáva ideológiu a ešte k tomu na jej vlastný príkaz.

Nový a široko-ďaleko jediný slovenský film v posledných rokoch pre kinodistribúciu Rozhovor s nepriateľom sa snaží - síce oveľa komplikovanejšie a miestami nepodarene - povedať niečo podobné. Nie je tu ŠtB, ale slovenský partizán a nemecký vojak. Slabosťou filmu je, že tam, kde Donnersmarck používa filmovú reč, necháva režisér Patrik Lančarič prehovoriť slová zamotané v metajazyku. Je však nesmierne upokojujúce, že slovenský tvorca, ktorý mal počas nežnej revolúcie vek podobný Donnersmarckovi pri búraní Berlínskeho múru, chce priniesť podobné posolstvo a relativizovať pojem „tí druhí“. Akúkoľvek simplifikáciu, aj jedného z tých najdesivejších pojmov – nepriateľ – obaja neprijímajú. Ktovie, či oscarovú Akadémiu neupútal silný príbeh z Nemecka natoľko, že si tento detail nevšimla?