Bob Woodward je znovu na svetovom knižnom trhu! A ako inak, aj teraz píše o Bielom dome, konkrétne o Bushovi a jeho tragédii zvanej Irak. Kniha nesie názov The War Within (Vnútorná vojna) a čitateľovi zaujímajúcemu sa o čáry-máry úradníkov mocenskej svätyne Ameriky a najmä prezidenta či viceprezidenta a všetkých tých expertných ministrov nerobí väčší problém takmer päťstostranovú knihu prečítať.

Autor tejto recenzie mal však pri jej čítaní jeden a ten istý problém, aký má už dlhé roky s čítaním Woodwarda: slávny autor sa až príliš spolieha na svoju starú metódu narácie.

Bob Woodward oplýva zvláštnou vlastnosťou, ktorá z jeho kníh nerobí veľkú literatúru: aj  z bezvýznamných úradníčkov dvoch ministerstiev, najmä zahraničia a obrany, vyrába veľkých hrdinov, aby dal na jednu úroveň automaticky „hviezdne postavenie“ Busha či Cheneyho a toho najposlednejšieho vrátnička ministerstva. Takého, ktorý mu dôverne do ucha pošepne, ako sa tváril Rumsfeld, keď odchádzal od prezidenta už bez funkcie...

Bob Woodward však nie je žiadnym americkým Honoré de Balzacom, akokoľvek je plodným autorom. Veď napísať o Bushovej vojne v Iraku štyri knižky, to si vyžaduje už niečo viac než len vysoký stupeň ctižiadostivosti. Aj keď Ariana Hufington, šéfredaktorka rovnomenného portálu, označuje Woodwarda iba za salónneho spisovateľa Bieleho domu a nepestuje si o jeho autorstve už dlhší čas žiadne veľké ilúzie.

Na rozobranie štruktúry moci americkej vlády totiž narácia nestačí, ňou sa nemožno dostať pod povrch. Príbeh iba zakrýva to, čo je ukryté pod povrchom, či povedané Dostojevského slovami: niekde hlboko v ľudskej duši.

Ibaže by Bush a Cheney dušu nemali...

Narácia a príbeh za každú cenu, metóda, ktorá má aj pri nudnej politike – Woodward predsa napísal kedysi aj knižku o Clintonovej ekonomike, ktorá sa nedala dočítať – vyvolať bestsellerový dojem, a teda uspieť na trhu.

Lebo na americkom a nielen americkom knižnom trhu možno preraziť aj s príbehovým opisom zločinnej Bushovej politiky v Iraku, ale aj inde vo svete.

Chce to iba jedinú podmienku: musí sa to dobre čítať...!

Woodward sa svojím podaním a štartom na príbeh približuje veľkým autorom politických thrillerov, akými sú Frederick Forsyth či Tom Clancy, no zaostáva vo vystavaní skutočne veľkého príbehu.

Prečo?

Z jednoduchého dôvodu: napínavý príbeh je preto napínavým príbehom, lebo si ho talentovaný autor vymyslí a poskladá vo vlastnej hlave, vo vlastnej fantázii.

Bob Woodward sa opiera o fakty, o zber faktov. V predhovore ku každej knihe sa chváli, koľko rozhovorov urobil, ale vlastne ani nie on osobne, ale jeho mladí asistenti, začínajúci novinári, pre ktorých je česť pracovať pre takého autora. A zakaždým dodá, že nik z interviewovaných si neželal byť menovaný, lebo by to mohlo uškodiť jeho pracovnému postaveniu...

A najmä tým vyrába Woodward tajomno okolo každej knižky.

Lebo problém neleží v tajnosti stratégie tandemu Bush – Cheney – Rumsfeld v časoch, keď hrozilo, že Irak padne do krvavého náručia tej najstrašnejšej občianskej vojny, ale v samotnej podstate zločinného charakteru Bushovej vlády.

Prečo?

Pretože jej členovia na čele s Bushom a Cheneym nariadili masívne vraždenie Iračanov, zničili krajinu, ktorá sa im nepoddala nie preto, lebo mala na čele diktátora Saddáma Husajna, ale pretože im neumožňovala strategicky ovládnuť celý ropný Blízky východ.

Výmysel o zbraniach masového vraždenia, ktorý pripísala Husajnovi a spol., zostane vo svetovej histórii zapísaný ako najväčší podvod americkej vlády, ktorá bola „vinou“ amerických voličov pri moci aj po roku 2004, keď už klamstvo vyšlo na povrch.

Aj preto pôsobí podtitul štvrtej Woodwardovej knihy o Bushovi v Bielom dome, Tajná história Bieleho domu v rokoch 2006 – 2008, smiešne.

Lebo ani podtitul neurobí z naratívnej príbehovej knihy tajomnú záležitosť, ktorá by čitateľa aspoň nejakým spôsobom šokovala. Jediná vec, ktorá sa ma ako novinára iba do určitej miery „dotkla“, je zverejnený fakt, že Condoleezza Riceová nielenže neverila zavedeniu povestnej stratégie „surge“ generála Petraeusa, teda dôsledného prenasledovania irackých odporcov americkej okupácie v teréne a najmä v domoch, kde sa ukrývali, ale ani s ním nesúhlasila.

Aj z toho možno vyvodzovať teraz dosť vlažný postoj Georgea Busha k svojej ministerke, ktorá sa inak takmer stala súčasťou Bushovej rodiny, lebo žije sama, má málo priateľov a jej jedinou veľkou láskou okrem politiky a politológie zostáva závislosť od drahých topánok a hra na klavíri...

No v Amerike je profesionalita v politike to posledné, čo by aj nezúčastnený pozorovateľ mohol očakávať. Ako príklad poslúži „kúzlo“ v podobe „hot chick from Alaska“, Sarah Palinová – totálny výsmech americkej politiky...

Jedným z vrcholov najnovšej Woodwardovej knižky má byť včlenený a po všetkých kapitolách roznášaný rozhovor s Bushom, ktorý si autor neúmerne cení, akoby sa dozvedel niečo, čo by mu pomohlo nebodaj v jeho intelektuálnom raste. Pre mňa osobne najväčší šok prišiel na strane 106, kde som sa dočítal, ako taký veľký autor dostal od Busha radu, ako by mal túto knižku napísať.

Poradil mu teda chlapík, ktorý v živote sám nič nenapísal a ešte aj propagandistickú knižočku pri tragikomickom nástupe do úradu mu napísala kamarátka z Texasu Karin Hughesová...

A obsah rozhovoru s Bushom stojí tiež za „pozornosť“, prezident si prakticky na nič nepamätá, ale autorovi knihy to zrejme nevadí, lebo benevolentnosť voči Bushovi je priam do očí bijúca. A tak z celej knihy vzniká dojem, že sa Bob Woodward podujal podať tragický a krvavý príbeh objektívne, tak, aby nikomu neuškodil, lebo jeho knihu si môžu kúpiť aj republikáni...

Nuž to samo osebe je nielen jeho autorskou, ale aj ľudskou tragédiou.

Zabudol totiž na najzásadnejšiu vec: Amerika sa pod vedením Georgea Busha dopustila v roku 2003 svojvoľnej agresie proti cudziemu štátu. Státisíce mŕtvych Iračanov, ale aj tých vyše 4000 amerických žoldnierov si zaslúžili aspoň jednu vetu zľutovania.

Robiť hrdinov z ľudí ovládajúcich mašinériu vojenskej moci je nehodné autora, ktorý kedysi vo svojom mladom novinárskom rebelskom počine spoločne s kolegom Carlom Bernsteinom naozaj zvrhol falšovateľa moci, mága aféry Watergate, prezidenta Richarda Nixona.