Kto nahradí v Bielom dome vojnového zločinca? Vojnový zločinec z Vietnamu, ktorý sa považuje za hrdinu? Muž, ktorý rozpráva lži o americkom sne založenom na Biblii, karabíne a lacnom benzíne? Kandidát, ktorý chce deregulovanú ekonomiku a zároveň túži stať sa vrchným veliteľom? McCain, ktorý poníženým Američanom navráva, že nie Bush, ktorý znárodnil banky, ale Obama je socialista? McCain, ktorý hovorí svojim stúpencom, že o peniaze a domy ich nepripravili špekulatívne fondy, ale pripraví ich o ne senátor Obama? Alebo mladý senátor, ktorý musí dva roky vysvetľovať, že nie je moslim, akoby to bolo dôležité, a tváriť sa ako odfarbený Michael Jackson? Veríme v Ameriku, nie Ameriku Georgea Busha, Guantanama, kresťanských integristov, ale v Ameriku beatnikov, Elvisa, Emmersona, Little Miss Sunshine, krajinu slobody, krajinu bez strachu. Dnes môžeme.

Moc dvoch slov (...) Vieme, že nás čaká dlhý boj, no nikdy nezabúdajme, že niet prekážky, ktorá by mohla zadržať moc miliónov hlasov volajúcich po zmene. Zbory cynikov nám navrávajú, že to nedokážeme. A v nadchádzajúcich týždňoch nás budú odrádzať ešte nástojčivejšie. Nech sa vraj zastavíme a skúsime si uvedomiť, aká je skutočnosť. Nech ľuďom prestaneme ponúkať falošnú nádej. Lenže my vieme, že samotný príbeh o Amerike je nepravdepodobný a nádej v ňom nikdy nehrala falošnú úlohu. Pretože aj keď boli takmer bez šance na úspech, aj keď im vraveli, že ešte nie sú pripravení, že by sa nemali pokúšať alebo že nemôžu, celé generácie Američanov odpovedali jednoduchým krédom, ktoré vyjadruje ducha nášho ľudu. My môžeme. Bolo to krédo, vpísané do zakladajúcich dokumentov, ktoré ohlasovalo osud národa. My môžeme. Šepkali otroci a abolicionisti, keď si kliesnili cestu k slobode v tej najtemnejšej tme. My môžeme. Spievali prisťahovalci, keď vyplávali z ďalekých krajín, a pionieri, keď sa vydávali na západ naproti nemilosrdnej divočine. My môžeme. Tak volali robotníci, keď sa združovali, ženy, keď prvýkrát odvolili, prezident, ktorý určil mesiac ako našu novú hranicu, a Kráľ, ktorý s nami vystúpil na vrch hory, aby nám ukázal cestu do zasľúbenej zeme. Spravodlivosť a rovnosť? My môžeme. Príležitosť a rozkvet? My môžeme. My môžeme zahojiť tento národ. My môžeme zaceliť tento svet. My môžeme. A tak zajtra, keď našu kampaň obrátime smerom na juh a západ, keď pochopíme, že súženie textilného robotníka v Spartanburgu sa nelíši od ťažkého údelu umývača riadov v Las Vegas, že očakávania dievčatka z rozpadávajúcej sa školy v Dillone sú tie isté ako sny chlapca z ulíc L.A., spomenieme si, že v Amerike sa práve niečo deje, že nie sme takí rozhádaní, ako by sa pri pohľade na našich politikov mohlo zdať, že sme jeden ľud, jeden národ a spolu iba dvoma slovíčkami načneme novú veľkú kapitolu príbehu o Amerike. Tie dve slovíčka budú ako ozvena medzi dvoma pobrežiami, medzi dvoma jagavými oceánmi – my. Môžeme. Barack Obama v Nashue, štát New Hampshire, 8. januára 2008

Súvisiace články:

• „My, ľud, aby sme vytvorili dokonalejšie spoločenstvo.“