Maďarská tlač sa sporadicky venuje 50. výročiu smrti grófa Jánosa Eszterházyho v mírovskom žalári. Aj maďarský prezident László Sólyom prehovoril o tejto téme minulý štvrtok na pôde Historického ústavu Maďarskej akadémie vied.

Jánosa Eszterházyho vydala najprv Husákova garnitúra do Sovietskeho zväzu a z moskovskej Lubianky ho na požiadanie vrátili do Československa. K paradoxom doby patrí, že Eszterházyho uväznili, keď prevzali moc aj maďarskí nyilaši. U nás bol najprv odsúdený na smrť, ale  prezidentská milosť zmenila pôvodné rozhodnutie na doživotné väzenie. Zomrel 17. marca 1957 v Mírove.

Prezident László Sólyom povedal, že po morálnej rehabilitácii treba Eszterházyho rehabilitovať aj po právnej stránke. Opýtal sa: čo je to, čo bráni revízii rozsudku? Podľa neho je to uhýbanie pred pohľadom do očí minulosti, nedostatok smelosti. Povedal: reč je o Slovensku, ba aj o Česku, Československu a ide o to, aby sa ľud pozrel do očí obdobiu, ktoré prišlo po vojne. Maďarský prezident vyslovil presvedčenie, že právna rehabilitácia Jánosa Eszterházyho je nevyhnutná na zmierenie.

Na triezvy pohľad nepotrebujeme ani liberálne okuliare. František Mikloško už priamo v budove maďarského parlamentu urobil svojho času prvý významný krok k tomu, aby po morálnom apeli mohlo prísť aj právne urovnanie veci, ktorá stále zaťažuje vzťahy medzi našimi štátmi. Grófa Eszterházyho odsúdil ľudový súd za to, že údajne pomáhal fašistickému Nemecku získať cudzie územie pod svoj vplyv. Bol to politický proces. V súvekých pomeroch vyhovovalo použiť nenáležitý argument voči slovensko-maďarskému poslancovi snemu. Nezavážila ani jeho heretická smelosť, keď v slovenskom sneme hlasoval ako jediný  proti odvlečeniu židov zo Slovenska.

János Eszterházy bol maďarskej národnosti a to dodnes stačí na to, aby ho bez závažnejších argumentov insinuovali ako iredentistu. Na Slovensku prekáža priaznivejšiemu prijatiu osoby Eszterházyho, že bol zástancom revízie Trianonskej zmulvy, že bol v dobrom vzťahu s Miklósom Horthym, ktorého pri jeho vstupe do Košíc aj vítal. Treba však povedať, že po anektovaní časti Slovenska horthyovským Maďarskom zostal Eszterházy žiť na Slovensku, ale jeho osobný vzťah k Tisovi nemožno považovať za nepriateľský, i keď bol pod stálym policajným dozorom. Jasná orientácia Eszterházyho na víziu Veľkého Maďarska bráni na Slovensku nielen nacionalisticky orientovaným historikom zbaviť sa predsudkov a oddeliť „kúkoľ“ od pšenice. Nejde o jeho blahorečenie, ale akt uznania, že nebol vojnový zločinec. Napokon, v Rusku Eszterházyho už rehabilitovali.

Existuje dokument o tom, že Eszterházy sa dokázal dištancovať od svojich skorších vyjadrení o historických následkoch Trianonskej zmluvy. V Bratislave vychádzajúce Új Hírek (v preklade Nové správy) v júli 1940 publikovali Eszterházyho postoj celkom jednoznačne: „V mene slovenského maďarstva, v súlade s mojou zodpovednosťou, v úsilí prispieť k trvalému mieru v Európe a k čo najskoršej konsolidácii pomerov, môžem vyhlásiť: prijímame osud menšiny v tejto krajine.“ Sotva by dnes vedel takéto slová o údele maďarskej menšiny predniesť napríklad Miklós Duray a podaktorí iní jastrabi z maďarskej komunity u nás.

Hoci krivda sa stala tu, ani 50. výročie smrti Eszterházyho nebol dostatočný dôvod na to, aby sa u nás niekto pokúsil očistiť jeho meno a súčasne odtabuizovať historickú tému, ktorú nám pred pár dňami doručil maďarský prezident. Najhoršie, čo by sme mohli urobiť, by bolo slovo po slove zisťovať, či na to, čo požaduje od nás László Sólyom, volil aj správne slová. Pravdaže, štátnik to mohol predniesť aj taktnejšie, ale semiotika odkazu sa viaže k osobe vyzývateľa, a aj prijímateľ má právo na reflexiu svojimi slovami, no nie v tom sa má vyčerpať obsah problému, pred ktorým stojíme. Je to vec svedomia - tu i tam. Napokon Václav Havel a Karel Schwarzenberg už v deväťdesiatych rokoch poskytli informácie rodine politika, ktorý sa stal obeťou dvoch totalít, že sa našla plechová urna s jeho popolom, v Mírove. Na ďalšie upratovanie vo svedomí sa stále čaká.

Niekto musí zdvihnúť hodenú rukavicu. V parlamente sa sotva nájdu ďalší mikloškovia, ale sám František Mikloško by mohol pokračovať v antikacírskej misii, na ktorú sa dobrovoľne podujal, keby položil na stôl generálnej prokuratúry výzvu na revíziu hanebného procesu a rozsudku ľudového retribučného súdu nad grófom Eszterházym. S jeho menom je totiž spojené aj vyznamenanie, ktoré František Mikloško dostal, aj ho prijal.