Taiwan vyráža do sveta s novým vynálezom: tzv žalúdkovou diplomaciou.

Niežeby jeho hi-tech  výrobky, už  nestačili na šírenie dobrého mena. Ale najvyšší politici neveľkého ostrova pri veľkej Číne a dokonca vrátane prezidenta prišli na starú múdrosť len s mierne pozmeneným prívlastok: nielen láska , ale aj diplomacia ide cez žalúdok...

Lenže diplomacia je vážnou rukou politiky a keď sa vraj spojí s „národnou kuchyňou“ úspech je zaručený... Taiwan  potrebuje neustále robiť politiku na opätovné získanie napr. hlasov za znovuprijatie do OSN, ši hlasy za získanie plnoprávneho členstva vo Svetovej zdravotníckej organizácii/WHO/. Potrebuje robiť aj diplomaciu a v rámci nej začína používať aj nový kanál. Národné jedlo a národné drinky. Čo pravdaže vôbec nie je jednoduché lebo odlíšiť taiwanské národné jedlo, teda taiwansko- čínske od čínskeho národného jedla typického pre veľkú, kontinentálnu Čínu,  ktorá sa aj reštauračnou ponukou stala super globálnym hráčom je nielenže ťažké, ale zdalo by sa, že až nemožné.

Ako môžu dve takmer navlas rovnaké gatronomické  kultúry súťažiť vo svete, o tom, ktorá z nich je nebodaj lepšia, kvalitnejšia, či špecifickejšia. Taiwan, ktorý Čína považuje len za svoju odtrhnutú provinciu si ale, ako sa zdá, predsa len našiel „únikovú“cestičku na prezentovanie sa vo svete nielen super elektronikou, či lacnými, ale slušnými autami, alebo vysoko vyspelými zdravotníckymi tímami pomáhajúcimi v mnohých krajinách sveta, no aj národnou kuchyňou.

Všetko sa začalo len na sklonku tohto roku v Londýne, teda v meste kde nájdeme nepredstaviteľné množstvo cudzokrajných reštaurácií. Na severe Londýna, na Golders Green možno uvidieť hádam najviac práve ázijských „reštík“, medzi nimi najviac najmä čínskych, japonských, kórejských, či vietnamských. A jednou z najslávnejších tamojších reštaurácií je Old Tree, kde taiwanskí predstavitelia riadení taiwanským konzulátom z Londýna odštartovali  celosvetovú taiwanskú žalúdkovú diplomaciu.

V menu si možno nájsť napr. takú špecialitu akou je taipejská pečená kačica, ktorá sa od tej pekinskej odlišuje  len názvom, ale vraj je iná, špecifická a o niečo menej zlatistá a chrumkavá, než tá klasická z hlavného čínskeho mesta. Polievky sú tiež vraj iné, taiwansko-čínske, čomu treba určite veriť, veď vyše šesťdesiat rokov odlúčenia Taiwanu od Číny určite urobilo svoje aj v rozdielnostiach jednotlivých menu. Ale na svoje si v Londýne prídu aj klasickí vegetariáni. Pre nich je určená vyslovene špecialista a la Taiwan. Stinky tofu, teda smrdiace či zapáchajúce tofu, ak by sme to slovo preložili doslova. Ale prívlastok znamená najmä fakt, že ide o tofu mimoriadne silné, páliace, po ktorom sa v žalúdku vytvárajú vraj mimoriadne vzrušujúce pocity a jedlo treba zapíjať s bubble tea, teda bublinkovým čajom čo sa zdá byť akýmsi  krycím názvom pre zvláštne sladký nápoj navrchu s penou podobnou pene pivovej... Bublinka v tradičnom taiwanskom porceláne sa podáva v rôznych variáciách s mixovaným ovocím, alebo s mliekom a vegetariáni  vraj stoja pred reštauráciou v dlhých radoch.

Taiwan vkladá do štartu „žalúdkovej“ diplomacie veľké nádeje a do akcie sa teda aj samotný prezident Ma Jing-ju, ktorý len do londýnskeho štartu vložil dvadsať miliónov libier, pravdaže peňazí štátnych.
Steve Chen, taiwanský ekonomický konzul úradujúci v Londýne sa k novému diplomatickému projektu jeho vlády vyjadruje nasledovne:“ Ľudia sa cítia pri jedle veľmi srdečne. Naša nová orientácia sa kompletne líši od tej predošlej, keď sme sa vo svete prezentovali v oblasti hi-tech priemyslu. Všetko sa mení a vláda mojej krajiny sa rozhodla sústrediť sa na novú najdôležitejšiu oblasť, v ktorej sa môžeme veľmi zviditeľniť. Potrebujeme vyslať jasný signál, že aj na Taiwane máme unikátnu kuchyňu.“ Keď to konzul hovorí popíja pritom zásadne práve bublinkový čaj , v ktorom má navyše rozpustené  čierne perly manioku a k tomu si vkladá do úst sladký koláč zo zemiakovej šrotovnej múčky a tvrdí, že práve tento drink sa stane v Londýne , ale aj inde vo svete hitom kaviarní...