Pod takýmto titulom - tie slová započula kdesi v dave na svoju adresu - uverejnila smutná a hlboko sklamaná americká matka Cindy Sheehanová, ktorej v Iraku zabili syna, v amerických médiách list na rozlúčku.

Lúči sa v ňom s terajšou Amerikou, ktorá si nechcela vypočuť jej volanie o pomoc, volanie po rozume, cite, a bystriaca pozornosť iba chvíľu. Aj keď sa odvážna žena pomaly stávala mierovou aktivistkou typu voľakedajšej Jane Fondovej z čias Vietnamu, zdalo sa, že sa primkne ku ktorejsi z dvoch hlavných politických strán.

Bushovci ju najskôr obvinili z príslušnosti k ľavici, k liberálnym demokratom, ktorých aj bežná americká pravica a nielen ultrapravica často známkuje hanlivým označením komunisti. Pred časom sa rovnaká nálepka ušla aj demokratickému senátorovi Johnovi Kerrymu, ktorému veľa hlasov nechýbalo, aby pred vyše dvoma rokmi pripravil Busha o prezidentské kreslo.

Pán zemegule  z Crawfordu      

Keď však počas niekoľkých manifestácií, na ktorých rečnila, demonštrovala, protestovala a o politikoch Demokratickej strany sa vyjadrovala rovnako kriticky ako o mužoch či ženách strany Republikánskej, jej podpora medzi demokratmi začala klesať. Pokropili ju farbou pravičiarky, stúpenkyne konzervativizmu a zradkyne. A pritom, táto žena, ktorej hrozilo aj väzenie, nebojovala za žiadnu politickú stranu, ale jej posolstvo obsahovalo ten najhlbší cieľ: stiahnite vojakov z Iraku domov, zastavte šialené zabíjanie našich synov, zastavte zabíjanie bezbranných Iračanov!

Keďže vedela a vie, že v Amerike sa možno presadiť len na nervy útočiacou marketingovou kampaňou, a je jedno, či ide o hamburger, cadillac, prací prášok, Coca-Colu alebo o otázku života či smrti, a teda mieru, nasťahovala sa ešte v lete minulého roka do stanu neďaleko Bushovho „slávneho“ ranču Crawford v Texase. Presne tam, kde si Pán zemegule robil plány na jej ďalšie ovládnutie. 

Prenajala si kúsok pôdy, aby na slobodnom území mohla protestovať proti vojne, ktorá jej vzala syna medzi prvými americkými obeťami. Došlo aj k ostrým k diskusiám, takmer k fyzickým zrážkam. Proti nej a jej stúpencom sa zorganizovala skupina tých najpravejších patriots - jeden z hrdých amerických otcov sa dokonca do televíznej kamery chválil, aký je šťastný, že jeho syn položil život za šírenie americkej slobody v Iraku... Bolo ho treba poľutovať, ale čo, keď mu propaganda úplne zatienila mozog, len pýcha vyznela čudne, lebo aj sám mohol odísť Bushovi do Iraku hrdo a so zdvihnutou päsťou pomáhať.

Niektoré jednotky Národnej gardy sa predsa už vystriedali na bojisku aj po štvrtý raz a keď niet dostatok mladých mužov, hádam aj päťdesiatnik dokáže zdvihnúť tú pekne nablýskanú rifle (nie džínsy), či sadnúť do bojového džípu, humvee... a vyraziť do púšte medzi dotieravých škorpiónov.

Ten hrdý „tatko“ sa nenechal najať, je lepšie chodiť po demonštráciách „ľavičiarov“ a vykrikovať pseudovlastenecké heslá na slávu Busha, Cheneyho, Riceovej čí odídencov typu „zasmušilého“ Rumsfelda alebo „ponožkového“ Wolfowitza.

Pohľad z Oval Office

Cindy sa neskôr presťahovala pred obrnené priestranstvo Bieleho domu, aby ju aj George - nielen jeho secret servismeni - mohol sledovať z Oval Office, pravdaže najmä v obave o osud svojich dvoch pekných dcér, aby sa im nikdy nič podobné ako Caseymu Sheehanovi neprihodilo. Bushove dcéry majú oproti mŕtvemu synovi Cindy jednu velikánsku výhodu. Nie sú mužmi!

Odlišné pohlavie nie je to jediné, čo ich chráni pred odchodom do Iraku, lebo keby boli iné, napríklad vietnamské časy a dievčatá by boli chlapcami a v Amerike za čias bojov s VietCongom platila povinná vojenská služba, bolo by ťažké volaniu divočiny odolať. Ibaže by im pomohol dedo, ktorý kedysi dávno v tých ťažkých pomeroch vybavil synčekovi vojničku v pokojnom texaskom závetrí Národnej gardy, aby nemusel vlastné vlastenecké odhodlanie skúšať v ďalekej juhovýchodnej Ázii...

Good-bye America

„Vzdala som sa 29-ročného manželstva a nechala som Caseyho brata a jeho sestry, lebo som veľa cestovala, čo sa odrazilo aj na mojom zdravotnom stave a moje účty za lekársku liečbu (minulý rok som skoro umrela) sú veľmi vysoké, pretože som vkladala energiu na zastavenie zabíjania nevinných ľudských bytostí mojou krajinou. Urážali ma rôznymi nadávkami, aké len nízke mozgy môžu vymyslieť a môj život bol mnohokrát ohrozený. Odchádzam domov ešte k (žijúcemu) synovi a dcéram. Good-bye America.

Nie si krajinou, ktorú milujem a konečne som si uvedomila, ako veľa som obetovala. Nemôžem ťa urobiť inou, ak to ty sama nechceš. Teraz je rad na tebe.“

Cindy Sheehanová sa takýmito slovami sťahuje z boja a odchádza z mierového bojiska do Kalifornie k deťom, ktoré jej zostali. Už nevládze. Zistila, že boj prehrala, zistila, že dnešná Amerika bojovníkov proti vojne nepotrebuje. Žiada len nové ľudské obete.

A dav môže teda hrmotne volať.

„Pánboh zaplať, prostitútku máme z krku!“ 

Lebo Žatvu majú military pimps - pasáci...