Bushov prejav o novej stratégii v Iraku inšpiruje k piatimi širším pozorovaniam.

1.                  Ponúka oveľa  realistickejšiu analýzu irackej situácie než iné predchádzajúce prezidentove vyhlásenia. Priznáva zlyhanie. Jazyk prejavu je menej islamofóbny, než bolo zvykom v Bushovej rétorike od 11. septembra 2001, aj keď sa ani tentoraz nevyhol zjednodušovaniu výzvy, akej USA v Iraku čelia, nazývajúc situáciu bojom za zachovanie „mladej demokracie“ proti extrémistom a za úsilie ubrániť americkú spoločnosť od teroristov. Obe pozície sú viac než pochybné.

2.                  Záväzok s vyslaním ďalších 21 500 vojakov je politickým trikom limitovaného taktického významu bez akéhokoľvek strategického prínosu. Je nedostatočné vyhrať túto vojnu vojensky. Zapojí americké ozbrojené sily do krvavých pouličných bojov, čo neprinesie skončenie súčasného chaosu, sektárskeho a etnického násilia, nehovoriac o antiamerickom povstaní.

3.                  Rozhodnutie eskalovať úroveň amerického vojenského zasahovania a zároveň nastolenie „bodov postupu“ „suverénnemu“ irackému režimu ponecháva administrácii dve možnosti. Jedna spočíva v adoptovaní politiky „obviňuj a uteč“, teda stiahnuť sa, pretože iracká vláda nebola schopná zasiahnuť. To neponúkne liečbu proti pochybnému scenáru „padajúceho domina“, čo prezident tak často opisuje ako nevyhnutnosť hrozných následkov po americkom odchode. Druhou alternatívou – a možno, že tá niekde číha v pozadí Bushovej mysle - je rozšírenie konfliktu vojenskou akciou proti Sýrii a Iránu. Možno sa staviť, že zopár neokonzervatívcov v okolí prezidenta a mimo Bieleho domu budú naliehať práve na túto možnosť. Iní, ako napr. senátor Joseph Lieberman, sa môžu tiež za ňu postaviť.

4.                  Prejav ani len nenaznačuje možnosť eventuálneho politického riešenia. Hľadanie politického riešenia by si vyžadovalo seriózny dialóg o spoločnom americko-irackom rozhodnutí týkajúceho sa stanovenia eventuálneho dátumu amerického stiahnutia so všetkými prirodzenými vodcami Iraku, ktorí majú rešpekt a fyzickú silu. Väčšina Iračanov si podľa výskumu verejnej mienky želá odchod amerických vojsk v relatívne krátkom čase. Spoločné stanovenie dátumu odchodu by naplnilo obsahom úsilie zaangažovať všetkých irackých susedov do serióznej diskusie o regionálnej bezpečnosti a stabilite. Americké odmietnutie zaoberať sa možnosťou rozhovorov s Iránom a Sýriou je politikou samoobslužného ostrakizmu, čo veľmi dobre slúži diplomatickému štýlu vlády spoliehajúcej sa na sloganorégiu namiesto stratégie.

5.                  Prejav reflektuje zásadné neporozumenie našej doby. Amerika sa v Iraku správa ako koloniálna moc. No vek kolonializmu je preč. Viesť koloniálnu vojnu v postkoloniálnom veku je vlastnou porážkou.

To je fatálna chyba Bushovej politiky.

Zbigniew Brzezinski, The Washington Post, 12. január 2007 (krátené)