JAROSLAV DROBNÝ: Zbrane v Iraku - čo nás po tom?

Foto: ČTK/AP/ARIEL SCHALIT

V súvislosti s irackým dobrodružstvom sme si už na škandály zvykli. Neprekvapí už nič. Nepríjemné správy a škandály už verejnú mienku nezaujímajú. Niektoré „zbytočné“ správy je dokonca luxusom zverejňovať.

Nekonečné krviprelievanie irackí povstalci, vzbúrenci i teroristi v blízkej dobe isto neukončia. Prečo aj, keď sa im tak darí? Disponujú, zdá sa, nevyčerpateľnými zásobami zbraní z čias minulého režimu. Výzbroj a výstroj po Saddámovej armáde sa predsa musela voľakde podieť, keď je nová iracká armáda odkázaná na zbrane z USA. Tajné sklady boli zriadené kade-tade a tisíce kusov ručných zbraní sa dostalo nielen do rúk povstalcov (či už spojených s bývalým režimom, alebo nie), ale i šiítských milícií a apolitických kriminálnych bánd.

A ak by sa náhodou táto zásoba minula, možno si vyberať z alternatívnych zdrojov.

Babráci

Ako by US vláda nemala s irackou okupáciou už dosť hanby, pred mesiacom ďalší škandál otriasol riaditeľstvom zemegule. Pentagon nevie doložiť, kam sa podelo skoro 190 000 kusov ručných zbraní, ktoré v rokoch 2004/2005 „vydalo“ irackým bezpečnostným silám. Úvodzovky preto, že práve s tým vydaním je problém. Zbraní nieto, kam šli nevedno. Existuje dôvodné podozrenie, že sa časť z nich mohla dostať do rúk povstaleckých skupín.

Samozrejme, to, že neexistuje evidencia, kam sa zbrane podeli, nie je dôkaz, že sa dostali do rúk povstalcov. No kým o prevzatí zbraní irackými bezpečnostnými zložkami by mali existovať úradné záznamy, pri ich prevzatí povstaleckými zložkami nik potvrdenie nevydá. Preto neexistencia evidencie vyvoláva dôvodné podozrenie. Podozrenie, nie dôkaz, ale tá možnosť tu je. Iste, možné je i to, že sa zbrane stratili cestou, že ich nejaký šikovný „kaprál od vozatajů“ predal do železného šrotu, alebo že skorodovali v sklade (drevené súčasti zožrali termity). Možno že sa vôbec nestratili, len nejaká obeť amerického vzdelávacieho systému prehodila desatinnú čiarku nesprávnym smerom, či pripísala nejaké tie zbytočné nuly navyše. Všetko to je možné, isté je len to, že v tom majú neporiadok.

Podozrenie sem, podozrenie tam, ale čo v prípade, že sa objavia dôkazy? Čo robiť, keď sériové čísla zbraní zhabaných tureckou políciou sa zhodujú so sériovými číslami zbraní „vydaných“ irackým bezpečnostným silám?

Mudráci

Predminulý mesiac minister obrany USA hovoril o nespochybniteľných dôkazoch, že Irán vyzbrojuje afganský Taliban. No tieto nespochybniteľné dôkazy radšej nezverejnil - pravdepodobne, aby mu ich niekto nespochybnil. Americkí vládni predstavitelia roky obviňujú Sýriu a Irán z vyzbrojovania irackých militantov. Až na jeden ako-tak doložený prípad nepredložili poriadny dôkaz. Koncom júla iracký prezident vyhlásil, že Irán iracké milície nepodporuje a kto tvrdí opak, musí mať staré informácie. Pár dní nato prezident Bush vyzval Irán, aby prestal podporovať iracké milície (vrátane prepracovaných bombových zariadení). Asi mal staré informácie. Zároveň varoval irackého premiéra pred spoluprácou s Iránom. Irán obvinenia odmietol a po pár dňoch jedno prepracované bombové zariadenie zabilo guvernéra provincie Qádisíja. Dotyčný bol členom Organizácie Badr, známej blízkymi kontaktmi na Irán. Nebol prvý, ani posledný.

Irán dodáva do Iraku bombové zariadenia na vraždenie svojich spojencov? Niekto z Iránu podporuje jednu frakciu šiítských radikálov proti druhej (pričom tá druhá je protežantom Iránu i USA)? Znamená, že medzi pohlavármi v Teheráne nie je ohľadom Iraku jednota? To by vlastne malo Biely dom tešiť... .

Špekulanti

Šmuel A. (major izraelskej armády vo výslužbe, v minulosti bol vojenským atašé na veľvyslanectve vo Švajčiarsku - zároveň pre Dánsko a Švédsko) je v istých kruhoch známy ako obchodník so zbraňami. Vlastne, bol to obchodník so zbraňami.

Na Balkáne je dnes obrovské množstvo nepotrebných zbraní, ktoré inde potrebujú ako soľ. Pán Šmuel A. prostredníctvom svojej firmy Talon nakupoval prebytočné zbrane z krajín bývalej Juhoslávie a predával ich irackým ozbrojeným silám. Minulý rok o ňom a jeho firme referovala správa Amnesty International ako o jednom z najväčších blízkovýchodných priekupníkoch zbraní. Všetkého dočasu - pravdepodobne presýtenosť trhu alebo tlak amerických exportérov, ktorí vytlačili poctivého obchodníka s ojazdenými kalašnikovmi z oficiálneho trhu, spôsobili, že pán A. a jeho obchodný partner boli nútení hľadať alternatívne odbytiská. Že ich našli medzi irackými povstaleckými skupinami, to vlastne ani nemá prečo prekvapiť. Koľko mesiacov, či dokonca rokov, to fungovalo, to nie je celkom jasné. Firma vraj v Iraku podnikala dva roky, ako dlho sa venovala nelegálnym obchodom, nevieme. Isté je, že izraelská polícia tento prosperujúci biznis zatrhla a menovaného začiatkom marca zatkla.

Čo nás po tom?

Hádam by bolo jednoduchšie zisťovať, odkiaľ do Iraku zbrane neprúdia. Ale vlastne, čo nás do toho? Samé zbytočnosti, načo nám to je? Len to odvádza od dôležitých vecí, ako napr. : ...............................................................

(Vyplniť čitateľne paličkovým písmom!)