Keby sa pre Bratislavu historické stretnutie amerického a ruského prezidenta vo februári 2005 neodohralo u nás, možno by aj rozlúčka oboch aktérov – G.Busha a V. Putina v Soči natoľko nepriťahovala. Fakt, že pre G. Busha – s výnimkou T. Blaira – bol V. Putin najčastejším hosťom, a to aj v súkromí, svedčí o zaujímavom paradoxe. Úsmevy, potľapkávanie po pleci boli viac než protokolárna zdvorilosť pre kamery. Ale akokoľvek by títo dvaja muži vzájomne spolu vychádzali, dokonca keby G. Bush naozaj tak chcel byť pozvaný na zimnú olympiádu 2014 v Soči, ako o tom hovoril, aj tak to nemôže zakryť realitu. Vzťahy Ruskej federácie a USA od skončenia studenej vojny nemali pred sebou nikdy taký rozsiahly katalóg sporných problémov. Nevyriešili sa ani na jednom z dovedna 28.stretnutí oboch štátnikov. Práve preto ich bolo toľko.

Pre Ukrajinu a Gruzínsko zostávajú dvere NATO otvorené kým  sa aliancia nedohodne, že na rozdiel od doterajšieho procesu to nebude zárukou na prijatie do Európskej únie. Lebo tá už teraz nevie čo s ľudnatým Tureckom a nieto ešte s 50 miliónovou Ukrajinou.

Rusko je ostro proti členstvu Ukrajiny a Gruzínska a hoci NATO nepripustí nijaký nárok na jeho veto, nemôže nevidieť realitu. V. Putin za zatvorenými dverami  na stretnutí výboru NATO - Rusko dokonca hrozil možným rozpadom Ukrajiny ako štátu ak by k členstvu malo dôjsť. Viac však zrejme zavážila nechuť „starých“ Európanov umožniť G. Bushovi takým historickým úspechom prekryť dôsledky jeho jednostranných rozhodnutí, ktoré spôsobili dlhotrvajúcu a nákladnú krvavú vojnu v Iraku a v Afganistane. 

Protiraketová obrana v Česku a Poľsku takisto rozdeľuje, V. Putin ju naďalej považuje za hrozbu a dožaduje sa trvalej kontroly a účasti ruských odborníkov. „Trvalo - tam chceme mať pozorovateľov“  kategoricky zdôraznil v Soči na spoločnej tlačovej konferencii s G. Bushom.

Zníženie strategických arzenálov – rakiet a jadrových zbraní – je tiež otvoreným problémom, platnosť doterajšej zmluvy sa končí.

Rusko v decembri zmrazilo svoju účasť na celoeurópskej bezpečnostnej dohode o konvenčných vojskách a výzbroji. Tá o. i. určuje nielen počty, ale aj premiestňovanie ruských vojsk v jeho západnej a kaukazskej časti.

Predmetom zásadne protichodných stanovísk je jednoznačne Kosovo – a to na všetkých fórach vrátane OSN a BR OSN.

K tomu pribúdajú výhrady voči ruskému kapitálu a jeho úsiliu vstupovať do podnikov v EU ako aj politika Gazpromu a otázka závislosti štátov EU na dodávkach ruského plynu.

            Je však mylné domnievať sa, že sa s Ruskom odohráva nejaký obchod a výmenou za odloženie rozhodnutia o vstupe Ukrajiny a Gruzínska Moskva súhlasila s dopravným koridorom pre operáciu NATO v Afganistane cez svoje teritórium. K dohode došlo preto, lebo je to jediný zhodný záujem. Radikálny islam je priamym ohrozením pre jednotu ruského štátu a rozsiahle južné hranice Ruskej federácie. A každý rok nové rekordy v pestovaní ópia v Afganistane, čomu nie je schopná operácia NATO a ani miestny režim prezidenta Karzaia nijak zabrániť, vytvára pre Rusko mimoriadne závažný problém nielen s pašovaním, ale aj narkomanstvom.

            G. Bush zjavne nekončí svoje osemročné pôsobenie v znamení zahraničnopolitických úspechov. Dá sa povedať, že patrí medzi najneobľúbenejších prezidentov USA od skončenia studenej vojny. Pokiaľ ide o V. Putina od roku 1985, keď nastúpil M. Gorbačov je v zahraničí najkritizovanejším ruským prezidentom. Dlhé desaťročia, vlastne od čias Stalina nesprevádzali upevňovanie režimu vnútri Ruska také ostré výhrady a odmietanie v zahraničí ako teraz. Ostrá kríza medzi Ruskom a Gruzínskom ako aj Estónskom sa označila ako recidíva veľmocenských postojov. Neprehrmela bez následkov, najnovšie sa stredisko NATO pre boj s počítačovými útokmi na internetovú sieť  vytvára v estónskom Talline.

Kým B. Bush skutočne odchádza, V. Putin zostáva pri moci aj potom, čo bol osem rokov na čele štátu. A pre nás je problém, že nevieme odhadnúť ako sa budú veci vyvíjať politicky a ekonomicky.

Stretnutie G. Busha s novozvoleným prezidentom Ruskej federácie D. Medvedevom, svedčí, že sa, aspoň nateraz, v čase prechodu, akceptuje nový ruský systém. V. Putin nemení post prezidenta za úrad predsedu vlády v znamení zahraničnopolitických úspechov. 

Otvorenej, nevyriešenej  agendy zostáva pre Rusko veľa.

Inventúra nevyriešených rusko - amerických problémov, ktorou dokument o strategických zámeroch podpísaný v Soči je, ukazuje ako sa zmenili, obmedzili možnosti štátnikov rozhodnúť tak jednoznačne ako to bolo kedysi na Jalte. Ako je to vlastne dnes nemožné. Stretnutie v Soči svedčí o dôležitosti Ruska ako významného medzinárodného hráča, svedčí o dôležitosti V. Putina a D. Medvedeva – a o nevyhnutnosti s Ruskom komunikovať.

G. Busha a V. Putina som sledovala na ich prvom stretnutí v Ljubľane takmer pred ôsmimi rokmi – slovinskí hostitelia vtedy vytvorili skladačku zo slov Putin a Bush tak, že sa prelínali v písmene U. Prvé stretnutie bolo o nádejach na iný vývoj v Rusku. Dnes vieme, že vtedajšie očakávania boli ilúziami. Toto poznanie však otvára cestu k reálnemu videniu reálneho Ruska. Po osemročnej „známosti“ so summitmi Bush - Putin by som povedala, že poznanie reality Ruska je pre nás stále - z rôznych dôvodov  - v popredí.

Ako tak stáli  Bush a Putin v Soči vedľa seba v poloobjatí a takmer s rovnakými červenými kravatami vyvolalo to vo mne otázku – kto zanecháva za sebou menej problémov doma a za hranicami, kto ako rozdelil verejnosť svojho štátu, kto ako upevnil pozície svojho štátu a akými metódami....