Iracký premiér Núri al-Málikí a prezident Džalál Talabání predstavili verejnosti svoju spoločnú iniciatívu, návrh zákona o zmiernení debaasifikačných opatrení, tzv. Zákon o zodpovednosti a spravodlivosti. Debaasifikácia v uplynulých dvoch rokoch spôsobila, že tisícky bývalých radových členov strany BAAS prišlo o prácu, bez ohľadu na to, či sa za minulého režimu dopustili niečoho zlého. Pripravila o prácu tisíce štátnych úradníkov a pracovníkov verejného sektora - od ministerských úradníkov a pracovníkov súdnictva až po stredoškolských učiteľov.

Saddámov režim bola autoritatívna diktatúra, maskovaná režimom jednej strany. Členstvo v strane BAAS malo masový charakter a radovým členom z členstva v strane nevyplýval automaticky podiel na moci v štáte. K tomu museli dosiahnuť vyššie priečky na straníckom rebríčku, pričom tie najdôležitejšie boli vyhradené pre príslušníkov Saddámovho klanu a jemu spriaznených. Na druhej strane, pre každého záujemcu o prácu v štátnej službe bolo členstvo v strane BAAS ak už nie povinné, tak aspoň odporúčané.

Kto chcel učiť, kto chcel prácu vo verejnej sfére, kto chcel študovať, mal väčšie šance, ak bol v strane. To však neznamená, že sa musel nejako zúčastňovať na zločinoch Saddámovho režimu. Pravda je, že všetci Saddámovi zločinci boli v strane BAAS, no nie všetci v strane BAAS boli Saddámovi zločinci.

Po Saddámovom páde bolo členstvo v strane dôkazom spolupáchateľstva. V prvých dňoch po zmene režimu došlo v niektorých oblastiach k živelnej „debaasifikácii“,  k   vybavovaniu si účtov so stúpencami a kolaborantmi bývalého režimu, skutočnými i domnelými.

Okupačná armáda si v batožine doniesla i irackých emigrantov, z nich mnohí boli sami bývalými baasistami. Títo sa veru so svojimi bývalými súdruhmi nababrali, od ministerstiev až po komunálne rady a školy sa organizovali čistky. Neboli potrebné žiadne súdy, žiadne skúmanie postojov za bývalého režimu, členstvo v strane znamenalo kolaboráciu s bývalým režimom. Na prvý pohľad sa to možno zdá spravodlivé, i keď tvrdé. No skutočnosť je taká, že nešlo o spravodlivosť, šlo o pomstu na základe kolektívnej viny.

Návrh nového zákona má tieto nespravodlivosti zmierniť. Otázne je, či už nie je neskoro. Tisíce exbaasistov po tom, čo prišli o prácu a v „demokratickom Iraku“ nemali nijakú šancu na dôstojný život, opustili krajinu. Najviac ich je určite v Sýrii. Ďalšie tisíce sa z frustrácie a beznádeje pridali k odboju. To je prípad nielen bývalých baasistov, ale i apolitických príslušníkov bývalej armády, ktorí taktiež prišli o živobytie.

Aby mal byť navrhovaný zákon naozaj prínosom pre národné zmierenie, musel by ísť ruka v ruke s mierovými rokovaniami so silami odboja, amnestiou pre povstalcov a garantovaním stratených pracovných postov.

A to možné nie je. Pracovné miesta, vrátane vedúcich pozícii, už obsadili ľudia spojení s novou mocou. Emigranti, odbojári, sa v novom Iraku odmenili za svoje utrpenie a odbojárske zásluhy úradníckymi postami. Velenie armády a policajných zložiek, ale ani byrokratický aparát nemajú skutočný záujem o staré kádre, pretože tie ich kvalifikáciou vysoko prevyšujú a keby sa „náhodou“ niekedy v budúcnosti stala kritériom služobného postupu odbornosť, tak by asi prišli o svoje teplé miestečká. To sa týka prevažne šíitskych a zmiešaných oblastí, najmä hlavného mesta, kde je hustota lukratívnych postov najvyššia. Preto očakávať, že šíitski poslanci budú ochotne podporovať národné zmierenie, je trochu naivné. V otázke debaasifikácie je inak rozdrobená a rozvadená šíitska koalícia zajedno, teda za. Kurdskí poslanci, tí zákon isto podporia. Za prvé sú disciplinovaní a voči svojim politickým vodcom poslušní, za druhé sa ich to pramálo týka. V kurdských oblastiach neprinášalo členstvo v strane BAAS žiadne výhody už desaťročie pred pádom bývalého režimu, ukrivdených je tam pramálo. A v zmiešaných oblastiach to nejako ustoja, bolo už aj horšie.

Hlasovanie o tomto zákone bude veru zaujímavé.  Ak teda nejaké hlasovanie bude. Iracký parlament sa od chaotického „schválenia“ tzv. federalizačného zákona v októbri minulého roka nezišiel. Neznámy počet jeho členov sa z bezpečnostných dôvodov nachádza mimo Iraku. Iracká demokracia to má ťažké i bez „de-debaasifikácie“ (alebo sa to bude volať rebaasifikácia?). Vláda nemôže vládnuť bez parlamentom schválených zákonov, no keď sa zíde parlament, hrozí, že vláda  v ňom nebude mať väčšinu. Kto to bude riskovať?

A ešte je tu jedna vec. Hoci sa pod navrhovaný zákon podpísali prezident a premiér, tlačové agentúry nezakryte hovoria, že ide o nátlak USA. To by bolo podivné, pretože v rokoch 2003/2004 práve americká okupačná správa a jej vtedajší protežanti (Šalabí a spol.) zosnovali a zrealizovali debaasifikáciu v jej najextrémnejšej podobe. A na druhej strane, keby to pravda bola (čo by znamenalo, že okupanti sa hádam trochu poučili zo svojich omylov, i keď by bolo naivné očakávať, že to priznajú), mohlo by to spôsobiť, že zase hlavne šíitski poslanci budú natruc hlasovať proti.

Každopádne, návrh zákona je ďalším krokom správnym smerom, no bohužiaľ iba krokom polovičným. Takýmto tempom bude normalizácia situácie trvať ešte celé generácie.